Dieťa v nás

Autor: Helena Jakubčíková | 9.1.2011 o 11:35 | (upravené 9.1.2011 o 11:41) Karma článku: 3,66 | Prečítané:  583x

To, ako vyzeráme navonok je často len maska, rola, obraz pre iných. Niekedy len taká malá. Niekedy nepreniknuteľná dokonca aj pre nás samotných. Kdesi vo svojom vnútri máme za tou maskou ukryté malé dieťa, cit pre lásku, krásno. Ako sa v živote učíme, čo je správne a čo nie, stáva sa, že čoraz menej dovolíme svojmu dieťaťu vykročiť za múry našej ochrannej hradby. Chránime ho pred zranením. A niekedy na neho aj úplne zabudneme a ono zostáva samo a opustené.

Ja ako malá slečnaJa ako malá slečnaAutor fotografie: Moji rodičia

Dieťa sa raz prihovorí v sne. Volá a kričí. Hnevá sa detským hláskom. Odhaľuje krivdy, zlyhania a bôle. Hľadí na vás a volá „Poznáš ma predsa! Neklam, že nie." Veď v tebe žijem od nepamäti. Som to, čo skrývaš. To čo nechceš vidieť!"

Buď sebou. Buď znova tým dieťaťom, ktorým si bol. Otvor svoje srdce. Opráš dávne sny. Vykroč smelo v ústrety túžby roztvoriť krídla fantázie a namaľovať obraz vychádzajúceho mesiaca, napísať verše či román o všednom dni žitia, či postaviť hrad z piesku na pláži spolu s tým, koho máš rád bez podmienok a bolesti, že možno sa raz stratí z tvojho života.

Každý z nás sa narodil ako nevinné dieťa, ako nepopísaný list. Otvorený pre všetko, čo ho v živote stretne. V tomto toku života sa učíme skrývať za obranné hradby a spolu s dieťaťom skrývame svoje sny, svoje bolesti, svoje zlyhania, svoje túžby po objatí, uznaní a pochopení a po láske. Robíme tak, lebo chceme naplniť očakávania kladené na nás rodinou, spoločenstvom, štátom, zvykmi, ale dokonca aj nami. Lebo sa to patrí. Lebo tak je to správne. Každý z nás tomu podlieha. Jeden viac, druhý menej - každý podľa svojho naturelu i okolností, v ktorých sa nachádza. Nevieme, že keď je tých tajomstiev veľa alebo obranný val silný, naše dieťa stráda.

Sníval sa mi sen. Živý sen, v ktorom som stretávala rôznych ľudí a ako som s nimi trávila čas, zisťovala som, že sú iní, ako sa mi javili z prvého dojmu. Vlastne to prežívame aj v našom každodennom reálnom svete, len sen mi vyjavil túto pravdu v snovej skratke. Takpovediac názorne. Aby nemohlo dôjsť k omylu. Asi som to potrebovala. Uistiť svoje vnútorné dieťa, že nie je samé, nie je opustené.

Počas celého sna som mala pri sebe sprievodcov. Nezasahovali do deja. Sem tam navrhli iný smer. Prijímala som ich rady ako prejav priazne a starostlivej lásky a aj keď som sa nimi neriadila, rešpektovali moje rozhodnutie. Vedeli, že je moje a tvorí môj svet, moju zodpovednosť a moju skúsenosť.  

Aj v živote máme svojich sprievodcov. Áno, našu intuíciu, naše dieťa stelesnené v tvorivých túžbach. Máme ich ale aj v našich najbližších, s ktorými trávime čas na tejto našej matičke Zemi. Možno nie sú až takí tolerantní, možno nás chcú vychovávať a usmerňovať. Môžu sa na nás hnevať i vykrikovať na nás, ako sme ich sklamali. V hĺbke duše však aj oni majú svoje dieťa a svoje túžby, len ešte možno neprišiel čas, aby mu otvorili svoju náruč.  Možno ešte nenadišiel čas, aby otvorili brány svojich vlastných hradieb. Môžeme im pomôcť. Buďme im jednoducho vďační, že sú. Tvoria totiž dôležité tehličky v našom vlastnom živote. Sú tými dôležitými križovatkami, pri našom každodennom rozhodovaní. Bez ohľadu na to, ako sa nakoniec sami rozhodneme.  

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Počet pohotovostí má klesnúť na polovicu

Ministerstvo zdravotníctva chce pohotovosti presunúť najmä do nemocníc, kde majú byť prepojené s urgentnými príjmami.

KOMENTÁRE

Aká môže byť cena za rušenie pohotovostí

Z reality sa nedá odmyslieť ani zneužívanie pohotovostí.


Už ste čítali?