Schizofrénia naša každodenná

Autor: Helena Jakubčíková | 10.6.2012 o 13:51 | (upravené 10.6.2012 o 13:56) Karma článku: 8,95 | Prečítané:  577x

Už pomerne dlhé obdobie si výrazne uvedomujem, že žijeme v schizofrenickej dobe. Usilovne potláčame samých seba - svoje túžby, ciele, radosti, svoj talent na veci, ktoré sa vraj nenosia a hlavne nenosia tie zlaté bubáčiky vo forme zlatých teliatok, ktoré nazývame peniaze. Pre pokoj nie svojej duše, ale pre pokoj v rodine, v práci či akomkoľvek type spoločenstva sa prevážna väčšina ľudí snaží zapadnúť tak, aby vyhoveli tlaku okolia, tlaku všeobecne prijatých noriem, noriem zdedených v rodine a tých najťažších noriem. Svojich vlastných.

Tieto vlastné normy sú ešte väčšia pliaga ako všetky ostatné. Tým sa dokážeme vzpriečiť, prípadne s nimi vieme žiť, pokiaľ naše sebavedomie je zdravo silné. Naše vlastné normy - najťažšie aké poznám, pôsobia priamo na naše ja, na naše sebavedomie a presviedčajú nás o tom, aký sme nedobrí, neschopní, slabí, závislí a doplňte si, čo vám napadne ako prvé. Nahlodali a nahlodávajú naše sebavedomie a nútia nás dobrovoľne sa zaraďovať do priemeru. Chceme, aby si nás ľudia vážili, mali nás radi, odmeňovali nás a preto sa snažíme byť dobrí, výkonní, ústretoví, obetaví a všelijako dobre iní, ale zisťujeme, že to nefunguje. Vynakladáme veľa úsilia, aby nás tí ostatní videli inak, ako sa vidíme sami a vyčerpáva nás to.

Rozdvojujeme sa. To má za následok pnutie - stres, strach, nervozitu, vieru vo vlastnú neschopnosť - veď všetci mi to hovoria a celý môj život je samá smola, tak určite majú pravdu. To ničí. Je to ako rakovina duše. Oslabený človek, ktorý už nedokáže zvládať neustále pnutie, skĺzne do obrany. Keď si nepomôže ani takto, tak je na najlepšej ceste vytvárať si vlastný lepší svet. Aspoň zo začiatku. Raz sa hranica zotrie, človek sa stratí v sebe, vo vymyslenom svete, ktorý je však pre neho až príliš reálny. Dokonca reálnejší ako ten náš. Takýto človek sa dostal rovno do pekla. Vo väčšine prípadov bludy, predstavy, hlasy, osoby ovládajú psychicky chorého človeka presne v intenciách strachov a slabostí toho človeka. Je des byť toho svedkom len ako pozorovateľ. Nevieme si predstaviť, čo prežíva ten človek.

Nebudem sa púšťať na trasovisko názorov, presvedčení a strachov z duševne chorých ľudí. Na napísanie tohto článku ma inšpirovalo niečo, s čím mám vlastnú skúsenosť. Keď bola moja matka dlhé roky liečená s nálekou paranoidná schizofrénia, nejasne som chápala, že niečo nie je v poriadku. Verím, že sa lekári (tak ambulantní ako aj nemocniční) snažili, ale nakoniec som "liečbu" vyhodnotila ako pokusy a omyly. Na krátku dobu bola pacientka stabilizovaná a vrátená do dôverného nezmeneného prostredia. Očakávala som, že okrem podávania liekov a spoločných komunít, sa bude s pacientom diať aj niečo iné. Až po rokoch to viem vyjadriť. Rozhovor, empatický a citlivý rozhovor a rozbor života spolu s pacientom s cieľom nájsť príčiny v minulosti, v detstve, v zamotaných vzťahoch. Len lekár a pacient, nie celá komunita. A cez hľadanie príčin liečenie nielen pacienta, ale aj prostredia, z ktorého vyšiel - na inej, nie medicínskej úrovni.

No nedialo sa. Skonštatovali sa fakty o ťažkom živote a finito. Medzičasom uplynulo pár rokov a syn mojej kamarátky  sa dostal do psychiatrickej nemocnice. Prečo? My všetci laici, ktorí ho poznáme a poznáme aj vzťahové zázemie jeho mladej rodiny, vieme, že ten chlapec nie je chorý. On jednoducho už nevie zvládať tlak okolností. Nepotrebuje lieky - snáď len na posilnenie vyčerpaného organizmu. Aké má šance sa dostať z bludiska, keď je utlmovaný liekmi a držaný na depresivnom uzatvorenom oddelení psychiatrie? Samotná lekárka vyjadrila slovami, že chápe, že príčiny sú v napätých a manipulatívnych vzťahoch, ale ona, ako psychiater sa musí zamerať na symptómy, ktoré sú relevantné len z čisto medicínskeho hľadiska. Jedno vetou oddelila príčinu od následku. Vidí vyčerpaného človeka, o ktorom rodina tvrdí, že je čudný a naviac si dovolil klásť odpor, keď ho manželkina rodina vliekla k doktorovi. No jasný blázon, nie!

Lekári nás prestali liečiť. Lekári nám podávajú lieky na potlačenie alebo utíšenie následkov. Bolesť duše ako príčina je nechcená a zaznávaná príbuzná. Pacient roztrhnutý na polovicu. Kto je tu duševne chorý? - pýtam sa! Asi všetci.

Po rokoch žitia so schizofréniou mojej matky som prehodnotila jej chorobu od základu. Ona bola len nešťastná mierna žena, ktorú životné okolnosti a rôzne sklamania dotlačili do bodu, keď už nevedela ako ďalej. Naučená, že za rodinu je zodpovedná žena, znášala príkoria manžela alkoholika a sukničkára a snažila sa predstierať záujem, keď sa jeho alkoholové trojdňovky pretriasali ako dobrý vtip v jednej či druhej rodine. Do toho nedostatok peňazí na zabezpečenie detí a štandardu, ktorý sa od nej vyžadoval. Prvé prišli choroby tela. Súcit žiadny, pomocná ruka žiadna - ty si vadná, keď ti muž pije a behá za inými. Otec zmietaný svojimi vlastným démonmi jej pomocnú ruku nevedel podať. Práca na úkol v čisto ženskom kolektíve jej na zdraví a sebavedomí nepridala. Žila v dobe, kde sa nenosilo požiadať o pomoc. A nejakého znalca duše už vonkoncom nie. Nespokojnosť. Beznádejnosť. Ani sa nečudujem, že začala unikať do svojho vymysleného sveta. Až sa v ňom prepadla úplne.

Trvalo to roky, ale zistila som, že aj odtiaľ sa dá vrátiť. Nie. Zistili sme to spolu. Škoda len, že nie skôr. O tom možno niekedy nabudúce.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?