Výstup na horu

Autor: Helena Jakubčíková | 20.6.2012 o 20:05 | Karma článku: 7,65 | Prečítané:  612x

Predstavte si úplne reálnu situáciu. Mladý muž je v nemocnici liečený z duševnej poruchy. Jeho mladá žena očakáva od liečby a od neho, že sa vráti domov presne taký, aký bol pred krízou a teda taký, akého ho ona chce. Tlačí na neho "Veď na to si tu, aby si bol zas normálny." A on sa prepadá do presvedčenia o svojej neschopnosti.

Nie je mojim cieľom venovať sa tomu, čo je normálne. Zaujali ma očakávania mladej ženy. Vráť sa taký, aký si bol predtým. Ona sa upína na minulosť a nechápe jednu elementárnu vec, že nič v ich vzťahu nebude také isté ako predtým. Džbán sa rozbil a buď ho zlepia, ale stopy aj tak zostanú alebo vytvoria nový džbán. Prípadne ten rozbitý džbán nechajú v stave rozbitom. Nech urobia čokoľvek, už to nikdy nebude ten istý funkčný džbán.

Očakávania mladej ženy sú nereálne. Život plynie, ľudia sa menia, situácie, ktoré prežívajú ich menia. Ani ona už nabude taká, ako predtým. Ich spoločným životom zamávali sily, silnejšie ako jednoduché ľudské "chcem" založené na "ja chcem" a nie na "spoločne to dokážeme".

Pred časom som aj ja očakávala, že sa matka vráti z nemocnice a bude to tá naša mama - mama z detstva, keď ešte na rodičov pozeráme ako na tých, čo všetko vedia a zvládnu a berieme to ako samozrejmosť. Strácali sme mamu postupne, ale keď došlo ku kríze, bola som vystrašená a nevedela som, čo sa deje a čo bude ďalej.

Chcela som svoju mamu späť a nedokázala som prijať, že taká už nikdy nebude. Lekári pristúpili k šokovej liečbe - a to do slova a do písmena. Tento spôsob pomoci som od lekárov nečakala a v tej dobe so mnou o tom nikdo nehovoril a pochybujem, že dostali súhlas pacientky. Hmmm, vlastne vtedy sa čosi ako súhlas nenosil. V každom prípade, po odznení prvého šoku z tej neznámej osoby s prázdnym pohľadom po odbornom zásahu lekárov, som si hovorila "chcem svoju mamu". Lekári zas svojou liečbou hovorili "už taká nikdy nebude", ale hovorili to spôsobom, ktorému som nerozumela. Určite nie vtedy. 

Ani po rokoch nepochybujem, že moja matka potrebovala odbornú pomoc. Len nemusela byť taká drastická. Zmeny, ktoré sa plíživo diali sa zrazu zviditeľnili a urýchlili. Napriek tomu, že som na to zabudla, keď sa znovu pozerám do minulosti, boli tam aj pekné i menej pekné situácie. Ako na hojdačke. Interval sa skracoval a nakoniec zostalo len trpko hnevlivé skonštatovanie: "Kto je tá cudzia žena, ktorej hovorím mama?!" A roky plynuli. Pomaly som sa menila aj ja. Hmm, ale k čomu?

Nerozmýšľala som nad tým. Až jedného dňa ma navštívila neúprosná pani "Moja osobná kríza". Už pri prvom hodinovom rozhovore so psychiatričkou som prekvapene zistila, že zdroj mojej krízy nie je práca, nie sú iné rôzne veci. Hlboký a primárny zdroj je vzťah s matkou. Mala som šťastie. Natrafila som na dobrých lekárov a v psychiatričke sa skrýval aj psychológ.

Uvedomila som si ako sa s matkou navzájom ovplyvňujeme. Keďže sme jedna druhej nedávali láskyplné podnety, boli sme k sebe obe neláskavé. Áno, kľúčom je neustála zmena, drobné zmeny a vzájomné ovplyvňovanie. "Čo robíš? Kam zas ideš!!!" kontra "Bože, prečo si taká! Pozri sa na seba!" - mno, to len malá takmer nevinná ukážka našej bežnej komunikácie. Ako by ste reagovali? Prvotná reakcia je útok alebo stiahnutie sa. Oba spôsoby vedú do pekla. Aspoň u nás to tak fungovalo. Dlhodobo, lebo som nedokázala prijať fakt, že je iná. Bála som sa.

Cesta späť bola tristná. Mne samotnej trvalo viac ako rok a ešte kúsok len na to, aby som si uvedomila a poznávala, ako reagujem v určitých situáciách, čo cítim, čo ma bolí a čo vytáča a prečo! Začala som hľadať informácie. Prichádzali mi do cesty ľudia, ktorí ma vedeli nasmerovať. Čelila som opakovaným situáciam, až mi docvaklo, čo znamenajú. Navštívila som semináre o rodine. Hľadala som odborníkov na liečbu duše. Nebudem Vás tým unavovať. Poviem len jedno, že to bola tŕnistá cesta a neraz som sa potýkala s Ja z mojej trinástej komnaty. Vypustiť draka môže byť nebezpečné. Mala som však mnohých pomocníkov a jedným z nich bolo aj moje chcenie dopátrať sa, prečo je náš vzťah v troskách a ako ho aspoň trochu napraviť*.

Moja vlastná kríza mi pomohla pochopiť (spočiatku ztuha a neochotne) jej chorobu. Bolo zaujímavé sledovať ako sa začala meniť. Ja som padla do debky a mama sa akoby narovnala. Ale to sme vtedy boli ešte ani nie na začiatku cesty. Nebolo to jednoduché. Viem, že som jej nič nedarovala. A predsa sme sa menili.

Raz sa mi prisnil sen. V tom sne som tlačila kolieskové kreslo, v ktorom sedela mama. Tlačila som ho hore strmou pustou kamennou uličkou v nejakom horskom mestečku. Míňali sme sivé kamenné domy a cestička nás kľukato viedla ešte strmšie k štítu hory, ktorý sa majestátne týčil nad mestečkom. Na kúsku nás zviezli potulní herci, ale my sme šli ďalej. Mama sa viezla a ja som tlačila jej kreslo. A vrcholec sa blížil.

Tlačili ste niekedy také to kolieskové kreslo, ktoré nájdete v nemocniciach či polyklinikách? No nič moc. Narobíte sa poriadne. A teraz si predstavte ten vysoký a strmý štít. Ale ide to. Kde je vôľa, tam je cesta.

Aj v našom reálnom svete sa paradoxne vrchol štítu približoval rýchlejšie, keď už sme boli vysoko. Keď sme boli dole, keď cesta bola ešte rovná a nehrboľatá, naša snaha (moja snaha!) bola veľmi problematická. Veľmi často som skĺzavala do pôvodných reakcií. Bol to bolestný prerod. Čím som bola ďalej a nebodaj som sa znova pokĺzla, trest bol viac a viac ťažší. Môj drak z mojej trinástej komnaty sa vtedy intenzívne snažil vymaniť z reťazí. Tým, že som bola silnejšia, aj on bol silnejší a každé pokĺznutie a návrat na cestu pozitívnej zmeny bol dramatickejší. Až raz som prestala s tým drakom bojovať a prijala som ho. A on skrotol. Neskutočné.

Pripomenulo mi to jednu rozprávku, skôr fantazijný príbeh, ktorému som kedysi dávno nerozumela. Hlavný hrdina sa vybral do sveta hľadať zlo, ktoré ohrozovalo jeho dedinu a kade šiel, to zlo ho prenasledovalo. Až došiel do jednej zeme, kde sa zlo usídlilo v jednom hrade. Nechalo sa uctievať a mocnelo. Hrdina ho našiel a bojoval s ním, ale zlo bolo stále silnejšie. Nakoniec zostal stáť a dovolil, aby zlo vstúpilo do neho. Zlo verilo, že takto hrdinu zničí. Aj hrdina očakával svoju smrť. Stal sa však pravý opak. Nechápala som a nepáčil sa mi ten záver. Hrdina prežil, ale aj zlo hoci zmenené. Zlo má byť predsa potrestané a zničené, nie? Teraz chápem. :-)

Samozrejme moje "zlo" sem tam vystrčí rožky a potýkajúc sa s maminou chorobou a dôsledkami tej choroby, vystrkoval tie rožky častejšie, ale snažila som sa, ako som len vedela, sa znova vrátiť do normálu. A máme tu zas otázku, čo je normálne. Téééda! :-)

Tým, že som sa naučila zvládať svoj strach, hnev, sklamanie a frustráciu z maminej pomalosti, citovej plochosti a nesamostatnosti, mama začala reagovať tiež. Dostala napäť zodpovednosť za svoj život, dôstojnosť. Prestala som ju sledovať a kontrolovať na každom kroku a začali sme stavať cestičku dôvery. Posledné tri roky života navštívila ambulatného psychiatra len z dôvodu pravidelných polročných kontrol a aj množstvo liekov sa zmenšilo. Nemocnica sa už nekonala. Dokázali sme to spolu. Vystúpiť na štít vysokej hory. Mne ešte trvalo nejakú dobu, aby som to celé nakoniec strávila a odpustila sebe i jej. Napriek tomu, že som sa o to snažila nespočetnekrát za celé naše obdobie zmeny. Stálo to za to. Aj s tými pokĺznutiami.

Pretože viem, že je cesta, držím mladému páru zo začiatku tohto článku palčeky. Nech nájdu tú svoju cestu na vrchol hory.

 

*  Z času na čas som svoje myšlienky a objavy nasmerovala aj na tento blog hlavne na prelome rokov 2008/2009. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?