Agresívny pacient

Autor: Helena Jakubčíková | 21.6.2012 o 22:17 | Karma článku: 7,61 | Prečítané:  1353x

Viete, že nálepku "agresívny pacient" je možno získať nečakane ľahko? A najľahšie vtedy, ak sa o vás vie, že ste boli alebo ste liečený na psychiatrii? Strach má veľké oči a v spojitosti s presvedčením, čo je správne a čo nie, je to nedobrá kombinácia. Pre človeka, ktorý sa zrazu vymyká očakávaniam príslušného spoločentva, je to nebezpečná zmes.

Keď si človek v roli pacienta háji svoje najvnútornejšie záujmy, svoje presvedčenie, je na najlepšej ceste k zápisu do chorobopisu "agresívny pacient". Je to až k počudovaniu jednoduché.

Moja matka roky liečená s diagnózou paranoidná schizofrénia si túto nálepku získala až na staré kolená. Vydržala bez tohto označenia dlho a to napriek diagnóze, ktorú laici automaticky spájajú s násilnosťami. A prečo zrazu? Lebo odmietla pokyny sestričky a lekárky v nemocnici. Nie na psychiatrii - na internom oddelení v Modre. Bola tam kvôli tomu, že ju potrebovali "nastaviť" na inzulín. Sorry za laické vyjadrovanie. Poniektorí lekári púšťajú informácie len veľmi neochotne a ak, tak pre laika nezrozumiteľne. Tlačili na ňu, že sa musí po podaní inzulínu najesť. Moja mama mala vždy strach z nemocnice. Nedôverovala všetkým a všetkému. A naučila sa robiť všetko tak, aby sa dostala ak nie hneď domov, tak aspoň na priepustku. Naučila sa perfektne predstierať a zapadnúť do normy spolupracujúceho pacienta - tým svojim pasívnym spôsobom.

A tu ju zrazu nútili, že musí. Niekedy si myslím, že keď už lekári takmer bezducho opisujú z chorobopisu do chorobopisu (česť výnimkám), tak by si mali dať dokopy koľko je 2 a 2. No nedali si. Volali mi, že mama je agresívna a chcú ju previesť na psychiatriu. V čom sa prejavovala agresivita? V pasívnom odmietaní a slovných útokoch o tom, že ktovie, čo je v tom jedle dávajú. No paranoja!

Asi sme tam však boli paranoickí viacerí, lebo aj mňa tam strašili, čo všetko sa jej stane, ak sa po podaní inzulínu nenaje, že som tlaku podľahla. Bolo vidieť, že tento nespolupracujúci pacient je im na obtiaž. Našťastie táto skúsenosť s nemocnicami bola mamina posledná.

Pamätám si na jeden z dramatických odchodov mamy do nemocnice. Tri sestry sme ju násilím zvliekli z postele, z ktorej odmietala vstať už takmer tri dni zvierajúc v jednej ruke kľúče a v druhej peniaze. Mama kopala a nadávala nám, že sme sa spojili s "niekým". Nikdy ma nenapadlo nazvať jej správanie ako agresívne tým nálepkujúcim spôsobom. Hájila si svoj záujem - áno bola slovne a v tomto prípade aj fyzicky agresívna, ale nedalo sa tomu čudovať. Veď my sme vtedy vystupovali v roli útočníkov, aj keď naše úmysly boli pomôcť jej. Ľudia nevidia naše úmysly, ale naše činy a podľa toho nás vyhodnotia. Úplne normálne sa bránila.

Keďže som ju poznala, brala som jej pasívnu "agresivitu" ako súčasť jej choroby v čase, keď sa táto  vymykala spod kontroly. Pre mňa to bola signálka, že niečo nie je v poriadku. Úplné psycho, lebo signálka zablikala aj vtedy,keď sa nič špeciálne nedialo. Teraz som hrdina, ale vtedy, sama neistá, som bola na signálky veľmi precitlivelá.

Znovu sa vrátim k tomu mládencovi, ktorého manželka zverila do rúk psychiatrie. Spôsob, akým sa to stalo ma dosť prekvapil, lebo som bola presvedčená, že zavrieť dnes človeka na psychiatrii nie je také jednoduché. A zrazu sa tam ocitol a hneď na uzavretom oddelení s hrozbou šokovej liečby (ešte šťastie, že v danej nemocnici nemajú príslušné vybavenie) a hneď s nálepkou agresívny pacient. Prečo agresívny? Len preto, lebo sa bránil. Naviac urobil niečo, čo za trvanie ich spoločného života neurobil - treskol päsťou do stola, že takto to už ďalej nepôjde. Bum a bolo vymaľované. Vzťahová kríza sa stala základom pre označenie "on je vinný", "on sa správa inak a treba ho liečiť", nech je znova normálny.

Som v šoku, ako ľahko sa to stalo. Pritom, keď sa úprimne pozrieme na svoje vlastné životy a z pohľadu toho známeho biblického "hoď kameňom kto si bez viny" sa zamyslíme nad tým kedy a ako sme konali naposledy spoločensky neprijateľne, všetci by sme boli označení ako agresívne indivíduá. A predsa nedostávame túto nálepku. Pozor, nehovorím o skutočne vážnej agresii. Hovorím o bežnom vyventilovaní stresu, hnevu napríklad tresknutím do stola, zahrašením, bránením sa v zmysle už toho mám dosť.

Ak vás takáto situácia zastihne v roli pacienta, onálepkovaní ste nepredstaviteľne ľahko. Prečo? Je za tým strach? Neochota počúvať? Veď nakoniec aj lekári a ošetrujúci personál sú len a len ľudia. A v práci chcú mať kľud. Pre pacienta je to však zničujúce a pokorujúce. Podľa mňa je to jedna z najťažších foriem manipulácie.

Ľudia nevidia naše úmysly, ale naše činy a podľa toho nás vyhodnotia. A vložia do našich činov svoje úmysly, svoje strachy a svoje signálky. Najmä ak ide o duševné choroby, okolo ktorých sa aj v 21 storočí stále vznáša temný závoj predsudkov.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?