Neveriacky som na toho tvora pozerala. Krásna vo veľkosti asi ako mužská ruka. Vyhrievala sa v slnečných lúčoch neskorého popoludnia. Sem tam naťahovala krk, akoby niečo hľadala alebo rozmýšľala, kade pôjde ďalej:-)
Ďalší miláčik, ktorý prestal byť miláčikom - bola moja prvá myšlienka. Odložená hračka, ktorá sa zunovala a nikto nemá na ňu čas. Tvor, ktorého počiatočnú roztomilosť prekryli požiadavky na poskutnutie všetkého pre životné funkcie. Nároky na starostlivosť, čas. Zodpovednosť, ktorá sa stala nepohodlnou.
Vyžobronený škrečok sa odloží do trávy na lúke. Morskému prasiatku alebo zajačikovi sa venuje "sloboda" zanechaním v lese. Rybička sa spláchne do záchoda alebo sa pustí do potoka. Šance na prežitie takmer nulové, pretože tie zvieratá nevyrastali v prirodzenom prostredí. Nepoznajú nebezpečenstvo, pred ktorým sa treba skryť. Nevedia si nájsť potravu. Pre niektoré je naše prostredie úplne neprirodzené, aj keby sa snažili akokoľvek a šťastie by im prialo, tak prvá zima sa stane aj ich poslednou.
Odosobnili sme sa od prírody, ale aj tak si tú prírodu donesieme domov. Nadchne násť hebkosť srsti, túžba mať to, čo má kamarát, sused, spolužiak, hrdina vo filme. Dieťa vyžobroní živú hračku a rodič povolí bez toho, aby si uvedomil, že o tú hračku sa bude starať v konečnom dôsledku on. A napokon tá hračka skončí ako skončí. Ako odvrhnutý miláčik.
Raz v dobe, keď som sa aktívne venovala pomoci opusteným mačkám, stretla som sa po telefóne s asi štrnásťročnou slečnou, ktorá hľadala pre seba mačiatko. Chcela som od nej, nech mi dá mamu alebo otca, aby som zistila, že súhlasia so zvieraťom, ktoré si ich dcéra prinesie domov. Nie a nie sa s ňou dohodnúť. Bola vytrvalá a tvrdila, že rodičia súhlasia. To mi nestačilo. V snahe presvedčiť ma, že je tou vhodnou osobou, ktorej zverím mača do rúk, mi povedala, že už mala mačky." Čo sa s nimi stalo?" - bola moja tak trochu automatická otázka. Odpoveď ma zarazila a mača som jej nedala. Milá slečna si totiž zaobstarávala malé mačiatka. Hrala sa s nimi, maznala sa s nimi a keď začali dospievať, tak ich "pustila von na taký dvor" a hľadala nové malé mača. Keď som sa spýtala, či sa na tom "dvore" o tie svoje cicuše stará, dostala som netrpezlivú odpoveď, že tam chodí taká teta, ktorá sa stará o túlavé mačky a že kedy si môže prísť pre to moje mačiatko. Nuž odo mňa ho nedostalo. Nezodpovednosť malej slečny ma zarážala, ale ešte viac ma zarážala nezodpovednosť jej rodičov. Zobrať k sebe zviera je záväzok na celú dobu života toho zvieraťa, ale čo možno očakávať od dieťaťa, že?
Ale nech nie som taká pesimistická - keď som sa dnes vracala z prechádzky, stretla som mladú pani, ako česala malého dlhosrstého čivaváka na lúke, kde chodia psíčkari vyvetrať svojích psích kamarátov. Dali sme sa do reči a ona sa so smiechom "posťažovala" - "Deti chceli psa a teraz je to môj pes."
Vrátim sa k tej korytnačke. Možno aj prežie. S prekvapením som si u pána Googloviča tu prečítala, že:
Výskyt korytnačky ozdobnej vo voľnej prírode zaznamenali prvýkrát v roku 1987 pri Bratislave. V roku 2006 už na vyše 50 lokalitách žilo niekoľko sto kusov. Rozšírené sú nielen pri Bratislave, ale aj pri Nitre, Štúrove, Banskej Bystrici, Zvolene, Prešove, Košiciach, Novom Meste nad Váhom, Liptovskom Mikuláši a pri ďalších mestách.
Vo voľnej prírode žije na Slovensku iba pôvodný druh korytnačky - korytnačka močiarna. Priebojná dravšia korytnačka ozdobná vytláča korytnačky močiarne z pôvodných lokalít. Dospelé jedince nemajú u nás prirodzených nepriateľov, predátormi mláďat sú volavky a bociany. Korytnačky písmenkové ozdobné vo voľnej prírode požierajú najmä obojživelníky a plazy.
Takže nakoniec neviem, možno tú našu zimu tá korytnačka aj prežije. Ktovie. Nepredstavila sa mi, takže neviem, či je písmenková, močiarna alebo nejaká iná:-)
