Je čas zmeniť prácu?

Autor: Helena Jakubčíková | 30.9.2012 o 14:25 | Karma článku: 5,64 | Prečítané:  1106x

Vždy som bola presvedčená, že ak sa už v práci necítim v pohode, tak je načase odísť. Myslím, že je to pravda, pokiaľ je zmena urobená s pochopením skutočných dôvodov na zmenu. Moje rozhodnutia boli však až príliš impulzívne. Nespokojnosť sa hromadila dlhú dobu až raz vytriskla ako gejzír - pohár pretiekol, džbán sa rozbil a šla som o dúm, pardón zamestnanie ďalej. Veď aj média, ľudia okolo, zamestnávatelia hovoria: "Nepáči sa vám? Odíďte." a sem tam nejaký vtipálek dodá "Za bránami čakajú davy, aby vás nahradili."

"Nepáči sa vám práca, ste vyhorený, frusruje vás systém, šéf, kolegovia? Ste chorí zo stresov? - všeobecná odpoveď na tieto otázky je "Je čas zmeniť prácu."

V ľahko dostupných médiách sa nehovorí "Zmeň svoj postoj, zmeň svoj pohľad na situáciu, pátraj po svojich túžbach, pátraj po tom, čo ti vadí a preskúmaj, čo s tým vieš urobiť. A až potom urob konečné rozhodnutie."

Keď toto skúmanie človek neurobí, tak hľadá prácu tam, či onam a nakoniec zistí sklamaný a čo horšie rezignovaný, že všade je to rovnané alebo aspoň podobné. Len ľudia a prostredie sa mení. Kým si neuvedomíme, že všetko stojí a padá na vzťahoch medzi luďmi a predovšetkým na vzťahu k sebe samému, nenájdeme tú "ideálnu" prácu. Každý má o nej inú predstavu, tak to nechám vo všeobecnej rovine.

Mám skúsenosť, že aj ideálna práca je len do času. Zmeny dokážu pracovný kolektív posilniť, ale aj poriadne rozdrviť. Sme totiž stále v tom istom systéme. Akoby spokojný zamestnanec alebo spokojný a výkonný kolektív na seba priťahoval ten zvyšok, ktorý má chaos a deštrukciu priam v náplni práce. Stačí maličkosť. Nový kolega, nový šéf, nový vlastník a s nimi iné očakávania a predstavy. V jednej inštitúcii po dvoch rokoch zmysluplnej práce nastúpil nový šéf a jeho prvé slová boli: "To, čo sa doteraz urobilo nie je dobré a odteraz to tu bude úplne inak." - a nastal čas chaosu. Kolektív sa úplne rozpadol, polovica odišla a zvyšok sa prispôsoboval ako vedel a to v období, keď pred inštitúciu stál náročný projekt, ktorý potom dopadol tak, ako dopadol.

Raz ma jeden kamarát v totánej frustrácii "čo ďalej v práci" niekoľko hodín trápil stále sa opakujúcou otázkou "Čo ti práca prináša?"

Čo by ste odpovedali? Asi sa mnohí zasmejete, že je to predsa úplne zrejmé, ale mne to vtedy zrejmé nebolo. Nechápala som. Pokúšala som sa odpovedať idealistickými názormi, ktoré som mimochodom v sebe cítila a prijala som ich za svoje: " Práca mi prináša uspokojenia, som užitočná, pomáham, poznám svoju prácu a som v nej expert." - a iné podobné dôvody. Nakoniec to vzdal a odpovedal za mňa: "No predsa peniaze."

Pozerala som na neho s otvorenou pusou a na jazyku som mala námietku, že áno, veď to je predsa jasné a zrazu som si uvedomila: "Hups, asi ani nie." Hovorte si čokoľvek o mojej naivite, ale tak to bolo:-)

Vo firmám malých či veľkých je silé masírovanie zamestnancov - akí sú dôležití, ako na nich firma stavia, čo všetko im firma poskytuje, aby podávali najlepšie výkony (samozrejme len dovtedy, kým sa neozvete, že chcete vyšší plat alebo poukážete na niečo či niekoho). Vedenia firiem živia sentiment, pocit vďačnosti a uspokojenia, že zamestnanec patrí k nadnárodnej skupine alebo inej elite. Hladí sa ego, kupuje sa závislosť a vnucujú sa takzvané etické pravidlá, ktoré aj tak nikto nedodržiava. Najmenej vedenie samé.

Keď sa mi otvorili oči, uvedomila som si, že je to len pekný farebný pláštik, ktorým sa zakrýva holý fakt: ja-zamestnanec predávam svoju prácu, svoje schopnosti, svoj čas a firma-zamestnávateľ to odo mňa kupuje. Je to jasný rovnocenný vzťah. Ty kupuješ, ja predávam.

V rovnocennom vzťahu nie je miesto pre vďačnosť, záväzok, poklonkovanie, zohýňanie chrbta, skláňanie hlavy. Ak sa od nás zamestnancov očakáva toto, tak firma s nami nejedná ako so seberovným. Chrbát ohýňa len otrok pod bičom otrokára. Keď si toto uvedomíte, zistíte, že je to hra. Ovplyvnený, vďačný, polichotený zamestnanec je ľahšie ovládateľný a ľahšie zapadne do súkolia kolotoča. Zamestnanec je postavený do pozície kolieska, ktoré je možné kedykoľvek vymeniť. A mnohí firmou vyvolení zamestnanci ešte tento kolotoč spestrujú a podporujú argumetáciou: "Ja som väčšie koliesko a preto som nad všetkými menšími kolieskami a bude ako ja chcem." Pritom, aby veľké koliesko mohlo vôbec fungovať, potrebuje prácu práve tých malých koliesok. Fascinujúce.

Celé je to len ilúzia. Hra na jarmoku zvanom život.

Čo urobiť, keď ste herec, ktorému bola daná úloha frustrovaného a nespokojného zamestnanca? Čo môžete urobiť? Áno, môžete aj odísť a hľadať iné javisko.

Je totiež cesta. Ani dobrá a ani zlá. Je to vaše rozhodnutie. V situácii, keď viete, že už sa vám ubližuje tak, že je to neznesiteľné, je to pre vás východisko. V takejto bezvýchodiskovej situácii postavíte seba na piedestál dôležitosti. A to je to dobré na akomkoľvek rozhodnutí. Uroviť krok v súlade so svojimi túžbami.

V druhom článku sa pokúsim pozrieť cez vlastnú skúsenosť na situáciu, keď ste ešte neprišli až tak ďaleko. Motáte sa v kolotoči a hľadáte východisko. Aké sú možnosti? Sú vôbec?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?