reklama

Preto lebo

Dostávate nezodpovedateľné otázky? Som na ne čoraz viac citlivá. Pripomínajú mi detstvo a nemožné situácie, v ktorých boli veľmi dôrazne požadované odpovede na otázky, na ktoré sa odpovedať nedalo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Spomínam na príbeh detí, ktoré sú postavené pred sudcu, ktorý chce pod hrozbou trestu, aby sa priznali. Všetky sa na nepleche (a nemusela to byť vôbec neplecha) zúčastnili, ale keďže dostali vyhrážku: „Ak nepoviete, kto to urobil, dostanete bitku!“, sú postavené pred dilemu. Zárodok traumy. Ako vysvetliť to, čo sa už stalo? Veď nemali žiadny zlý úmysel. A až príliš často nerozumeli tomu, prečo sú súdené. Ich vlastná hodnota je otriasaná v základoch.

Ešte nevedeli, že môžu povedať: „My sme to urobili spolu.“ Báli sa trestu a báli sa tiež otca a jeho hnevu, ktorý nechápali, pretože kdesi hlboko cítili, že jeho hnev je akýsi divný.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dnes sa pýtam - ako mohli odpovedať na otázku: “Prečo si to urobila?“ Čo je to preboha za otázku? Ako sa na takúto otázku dá odpovedať? Veď je to otázka tak všeobecná. Dá sa na ňu čestne odpovedať len takto: „Preto lebo.“ alebo „Preto, lebo sa mi to v tom okamihu zdalo byť správne.“ alebo „Nemohla som to ovplyvniť.“ alebo viac či menej naserinkane „Preto, lebo medveď!“.

V mojom živote bolo takých situácii v detstve dosť a najviac mi utkvela scéna, kde sme stáli všetky tri sestry v kuchyni (bola som tuším prváčka). Otec stál nad nami so sedemhlavým korbáčom v ruke (len tak na okraj - vyrobil si ho vlastnoručne – on bol veľmi zručný) a kričal na nás, nech sa hneď prizná tá, ktorá to urobila. Už neviem, čím sme ho nahnevali. Presne si však pamätám, čo mi vírilo vtedy v hlave. Túžila som uniknúť z tej nemožnej situácie. Hnevala som sa na nespravodlivosť. Cítila som, ako som nútená byť presvedčená o svojej ťažkej vine. Zmätená som túžila vyhnúť sa odpovedi. To sa miešalo s pokušením povedať „Ja nie, to ona!“, hoci sme sa na tej nezbednosti, ktorá bola súdená ako zločin, podieľali všetky tri. Veď najmladšia, ako otcov miláčik by možno nebola až tak moc potrestaná. To však zas nebolo správne voči nej. Čo si o takej situácii môže myslieť sedemročné decko!!! Čo to bol za emočný virvar, že si to pamätám aj v dospelosti?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prečo rodič stavia malé deti do pozície, kde posilňuje svojho vlastného sudcu a tlačí ho k zrade? Na sebe. Na súrodencovi? Prečo nás strach tak motivuje, aby sme v záujme vlastnej obrany, v záujme ochránenia svojho života, svojej reputácie, svojho bezpečia, vykonali niečo, čo je v zásadnom rozpore s našimi morálnymi princípmi?

Prečo sme tak zraniteľní, keď iný zranený človek (lebo je zranený, len o tom nevie) si lieči svoje zranenie útokom na iných – na mne? Prečo si buduje svoje sebavedomie na strachu iných? Neuvedomuje si, že je to budova postavená na piesku? Krehká a pokrivená pohybom piesku?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď na niekoho udrieme otázkou „Prečo si to urobil! Žiadam vysvetlenie!“, čo si tým vlastne utvrdzujeme? Svoju moc? Svoj pocit nadvlády? Skutočne sa očakáva odpoveď? Alebo sa pýtajúci len tetelí na výslní svojej pomyselnej nadradenosti?

Nedávame predsa otázky „Prečo svieti Slnko? Prečo prší dážď z oblohy?“ Pokiaľ nie sú kladené v škole pri skúšaní učiva, nikto neočakáva, že ako odpoveď dostane vedecký výklad termonukleárnej reakcie na hviezde a ani kolobeh vody v ekosystéme zeme.

Otázky, či skôr útoky typu „Prečo si to urobil?!“, „Ako je možné, že si konal/la takto nemožne!“ sú jedným z nástrojov manipulácie. Robíme to doma, robíme to v práci. V akomkoľvek spoločenstve. Vždy ma fascinuje, že najjednoduchšia odpoveď „lebo som to tak vtedy považoval/la za správne“ alebo „neviem, proste sa to stalo“ sú neakceptované. Ak by boli prijaté, musel by sa ten, kto otázku kladie, vymaniť z role sudcu. Musel by byť schopný sa vcítiť a konať v súlade s morálnymi princípmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri hľadaní tretej alternatívy je dôležité, aby sme sa sami na seba pozreli, či tiež nerobíme presne to isté. Pretože tento typ otázok nepoužívajú len známe manipulátorské firmy. Používame ich aj vtedy, keď sa potrebujeme ohradiť, obrániť, očistiť, máme silnú túžbu dať veci na správnu mieru a vidíme, že druhá strana je akosi hluchá a slepá. Teda aspoň sa tak tvári. Ktovie.

Je to hľadanie ospravedlnenia mimo nás. To známe otrepané „vinník je vždy niekto iný, len nie ja“. Ako z toho von? Čo tak skúsiť preskúmať prirodzené zákony morálnych princípov? Morálne princípy by mali byť majákom, ktorý nás dokáže viesť tou džungľou vzťahov. Ktoré sú to? Sú to najmä rešpekt, čestnosť, láskavosť, integrita, férovosť, služba. To, akým spôsobom narábame s morálnymi princípmi, vplýva na dôsledky našich činov a rozhodnutí. 

Žijeme, rozhodujeme sa podľa toho, aké hodnoty ctíme, ako hodnotíme seba samého, ako hodnotíme svoje postavenie v spoločnosti rôznych ľudí. Dá sa povedať, že aj zločinec má svoje hodnoty. Pokiaľ konáme len v súlade so svojimi hodnotami a nectíme morálne princípy, výsledok môže byť veľmi diskutabilný. Pre nás samých a aj pre okolie. Človek sa môže vyhrievať na výslní slávy zo svojho postavenia (napr. herecká hviezda, politik, či vedúci pobočky banky, rodič, ...), ale pokiaľ je „sviňa“, tak jeho spoločenská sláva je poznačená a nemôže zažívať skúsenosť dôveryhodnosti. A raz, keď sláva skončí, ani pes po ňom neštekne. A potom sa čuduje, že prečo. Kde však bola láskavosť a čestnosť počas obdobia slávy? Dokáže si položiť túto zásadnú otázku?

Avšak, ak konám v súlade s morálnymi princípmi a vážim si vlastnú integritu, môžem sa dopracovať k statusu morálnej autority aj bez potreby toho vonkajšieho pozlátka. Vraví sa tomu aj dôveryhodnosť. Aby sa tak stalo, musíme počúvať hlas svojho svedomia a konať v súlade s tým, čo hlásame. Najdôležitejšou úlohou je neporušovať prirodzený zákon morálnych princípov.

Ak si uvedomíte morálnu silu božieho desatora, prídete na to, že je to zákon nad všetky ľudské zákony. To, že spoločnosť vytvorila množstvo svojich vlastných pravidiel a zákonov, ktoré až príliš časti tento prirodzený zákon porušujú, je bohužiaľ iná pesnička. Napriek všetkému je na každom dôležitom jednotlivcovi, ako sa zariadi. Niekedy treba ísť aj proti ľudským zákonom, aby sme sa stali ľuďmi.

Takže naspäť k otázke „prečo?!“ – preto, lebo som sa tak rozhodla, lebo v danom čase a priestore to bola pre mňa najlepšia alternatíva. Máš s tým problém? OK, to je tvoj problém.

- - -

A citát pre tento raz:

Stephen R. Covey: „Vždy, keď sa Váš emocionálny život dostane do vleku slabostí niekoho iného, oslabujete sami seba, posilňujete jeho slabosti a umožňujete, aby naďalej ničili Váš život. Včerajšok z Vás v takomto prípade robí rukojemníka do ďalších dní.“

Helena Jakubčíková

Helena Jakubčíková

Bloger 
  • Počet článkov:  171
  •  | 
  • Páči sa:  11x

Som to, čo zo mňa spravili otec, mama a ja. No a samozrejme mnoho ďalších ľudí:-)A napokon v neposlednom rade JA:-) Zoznam autorových rubrík:  Čudnosti prečudesnéTretia alternatívaSnové arabeskyMalé pohladeniaMurko a tí ostatníZápisky z ciestMačacím pazúrikomMoje zlatíčkaZávoz alebo životná križovatkaLen takProfesionálna deformáciaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu