Pomenuj svoj problém

Autor: Helena Jakubčíková | 22.9.2014 o 14:18 | Karma článku: 3,32 | Prečítané:  476x

V príbehoch sa často vyskytujú čarovné názvy, zakázané slová alebo hrdinovia, ktorí majú svoje tajné mená. Tieto si veľmi dobre strážia, lebo ich robia neporaziteľnými. Ktokoľvek objaví ich tajomstvo, získava na vecami i osobami moc. V dnešnej dobe sa tomu hovorí: pomenuj svoj problém. Akonáhle to urobíš, získavaš nad ním moc a zároveň aj odpovede, ako vyriešiť. Niekedy ani nie je čo riešiť, lebo použitie toho správneho odklínacieho pomenovania, problém prestáva byť problémom.

Na výprave za treťou alternatívou som narazila na výraznú prekážku. Mala som v pláne predstaviť myšlienky a návody, ktoré ma oslovili a ktoré by so správne naladenými ľuďmi mohli zmeniť ten marazmus vzťahov na pracovisku či v akomkoľvek spoločenstve.

Má to háčik. Kto sú to tí správne naladení ľudia? Túto otázku zatiaľ nechám visieť vo vzduchu. Je tu však ešte jeden háčik. Zdá sa, že poriadne väčší. Tento háčik spočíva v emocionálnej väzbe k situácii, v ktorej sa človek nachádza a ktorá ho stresuje, Nie vždy si to človek dokáže uvedomiť. Ak to však spraví, sám sa začuduje: „Ako som toto mohol dovoliť?“

Keď začneme reagovať na iného človeka negatívnym spôsobom, je to signál, že sa niečo deje. Ten druhý prekračuje moje hranice alebo sa dotkol nejakého bolestivého miesta. Mojou reakciou môže byť hnev, obava, neistota, nepokoj, choroby zdanlivo bez príčiny. Každý má svoju vlastnú formu výstrahy. Ak si všimnem výstražné znamenie, je namieste sa rozhodnúť, čo spravím. Môžem zdvihnúť svoj hlas a upozorniť druhú stranu, že nonono, takto teda nie. Ak si výstrahu nevšímam, prípadne jej nerozumiem a situácie, pri ktorých vzniká sa opakujú, môj hnev trvá, narastá a vychyľuje ma z rovnováhy. Obdivujem ľudí, ktorí okamžite zastavia druhú stranu a tá obrazne povedané sklopí uši a akceptuje.

A čo ak toto okamžité zareagovanie nemám vo svojej výbave? Čo ak som sa nenarodila s takýmto darom alebo čo ak zapracovala výchova v duchu poslúchaj a neodporuj? V takomto prípade sa to treba naučiť. Povedať dosť. Lebo keď výstražná kontrolka bliká neustále, človek sa preklopí zo stavu akútny problém do stavu chronický problém. A to je už naozaj zle. Začnú sa totiž zobúdzať, priam explodovať emócie – hnev, ublíženosť, podráždenosť, vzdor a iné. Ani jedna z nich však situáciu nijakým spôsobom nerieši. Práve naopak. Zhoršuje ju. Ak ich je viac, tak to už je úplne zle. Tu je na mieste položiť si otázku, ktorá je zároveň aj akýmsi ukazovateľom. Sme totiž naučení hľadať príčinu svojich problémov mimo nás. Takže otázka. Na ktorej strane hráčskeho priestoru vzniká najviac škody? Nebudem vás trápiť a rovno odpoviem. Správna odpoveď je – na strane toho, kto si nevšimol alebo ignoroval výstrahu svojho tela a mysle!

Emócie nám zatvárajú oči. Paralyzujú naše konanie a rozhodovanie. A samozrejme zamestnávajú našu myseľ. Tá sa stále točí okolo toho, čo ma to stretlo, aká je to nespravodlivosť, ako musím dokázať, že druhá strana nemá pravdu. Do toho sa automaticky zapojí odsudzovanie a arogancia ako reakcia na vnímanú aroganciu. Arogancia plodí aroganciu a ak tomu hadovi čo najskôr neutnem hlavu, dostávam sa úspešne do stavu obete alebo tyrana. Arogancia nikdy nič nevyriešila. Ak sa k nej pridá nedajbože pýcha (jedno jest na ktorej strane), tak je to celé zle[1]. Ani sa nenazdáme a sme až po uši v permanentnom strese.

Permanentný stres je priamym a trvajúcim útokom na celého človeka. Na jeho telo, myseľ, city, hodnoty, princípy, podľa ktorých sa snaží žiť. Na svoje telo zabúdame najviac. Zabúdame na jeho vlastnú vnútornú inteligenciu. Má svoje mechanizmy, ktoré naštartuje bez toho, aby si pýtalo dovolenie. Keď sa dostaneme do ťažkej situácie, telo sa nastaví do stavu vybudenosti, naštartujú sa obranné mechanizmy, udržuje sa vysoká hladina stresových hormónov. Hormóny sa vyplavia a telo sa uvoľní až vtedy, keď stav ohrozenia skončí. Ak však ťažká situácia pretrváva, akútny stav vybudenia obranného mechanizmu tela zotrváva v stálej pohotovosti. To celé postupne vedie k vyčerpanosti, strate sústredenosti, nespavosti a podobne. Každý človek to má trochu inak. Ak tento stav trvá dlhodobo, telo začne vypínať obrazne povedané menej dôležité okruhy. Také, ktoré nie je treba používať v čase ohrozenia. Napríklad aj proces vyhľadávania v pamäti. Myslenie sa stáva nepružné a vyžadujúce až príliš veľa energie. „V čase ohrozenia je to plytvanie.“ - rozhodne hlavný manažér tela a mozog, resp. jeho nadstavbové funkcie, vytlačí na vedľajšiu koľaj[2].

Dovolím si tvrdiť, že každý jeden, kto presadzuje, že si treba zvyknúť pracovať pod permanentným stresom, je nepriateľ ľudstva. Keďže takých sa po svete túla celkom slušné množstvo, vidíme, že choroby zo stresu sa dotýkajú čoraz mladšej a mladšej generácie. Dnes vraj už tridsaťpätroční patria do starého železa. Vraj nestíhajú držať krok. A čo tí starší? No tých asi treba rovno ....kľud!

Stresové a útočiace prostredie napríklad v zamestnaní má za následok, že čím viac sa snažím vyhovieť, tým viac je to celé na prd! Pardón za výraz. Čokoľvek urobím, nikdy to nebude dobré! Samozrejme z pohľadu tej druhej strany. Taktiež, čím viac sa snažím, tým viac aj sama vnímam, že je to celé nič moc. Začala som sa pýtať. K čomu je to dobré? Ani jednej strane to predsa nemôže vyhovovať. Jedine ak bôžiku s názvom Osobný prospech alebo Vlastná dôležitosť.

A pritom je to vcelku jednoduché. Ak si uvedomím emočný základ stresu, dokážem sa pozrieť, ak samozrejme chcem, prečo ma určitá situácia, určitý človek tak rozhadzuje a aké zautomatizované obrany pri tom používam. Tá druhá strana len využíva príležitosť. Príležitosť, ktorú jej poskytujem. Ja, ty, my. Dokonca aj takou vlastnosťou ako je zmierlivosť, ustupovanie a všetky tie „milé vlastnosti“, ktoré sa dajú zhrnúť aj pod okrídlené držať hubu a krok. Ha! A myslieť si svoje. Ale aj tieto sa raz stanú nedostatkovými a na ich miesto nastúpi hnev[3]. Ten však nemôže byť cieľom. Ale môže byť tým výstražným signálom k priznaniu si „O.K. toto je môj problém.“

Beriem späť slová o jednoduchosti. Jednu vec by som však vypichla. Ak sa pustím na cestu riešenia svojho problému, môžem sa mi stať, že zotrvám zacyklená len v naučených a vyskúšaných postupoch a názoroch. Keď si však uvedomím, že tieto postupy sú zbytočným strácaním času alebo očakávané výsledky sú dosť diskutabilné, vtedy je dobré sa poobzerať po pomocníkoch, ktorí dokážu poskytnúť aj iný pohľad. Môžu to byť priatelia, odborníci, či literatúra. Mne sa napríklad teraz stáva, že na každom „rohu“ stretávam doporučenie „Ak nemôžeš veci zmeniť, zmeň svoj postoj“.  Odstúp od problému a nasaď si iné okuliare.

Ako to však spraviť? Sú na to techniky. Jednou z nich je pozrieť sa pod ľadovec[4]. Pozrieť sa pod tú viditeľnú emóciu, ktorá si pláva ako špička ľadovca na mori. Vlastnosť ľadovca je, že len desatina z neho je viditeľná nad hladinou (aspoň nás to tak učili v škole). Presne tak isto je to s emóciami. Tam hlboko v tme žijú praví pôvodcovia tej vonkajšej emócie. Čakajú nevyriešené na svoj čas. Na vhodnú krízu, vhodné slovo, vhodného oponenta, ktoré ich zobudia. Sú to však potvory. Prejavujú sa maskovane a je na človekovi, aby sa zistil ich pravé meno. A ako vieme z príbehov, vedieť pravé (posvätné) meno je kľúč.

- - -

[1] Pýcha je jedna z najtoxickejších emócií, ktorá rozvracia naše vzťahy. Má otvorené, viditeľné, ale aj veľmi dobre maskované prejavy. Kresťanstvo ju považuje za jeden zo smrteľných hriechov. Má skutočne smrteľné následky. Práve pýcha, v podobe vlastnej dôležitosti, je príčinou trápenia a chorôb, často nevyliečiteľných , a aj smrti. Práve ona je prameňom všetkých zhubných myšlienok a emócií. To však neznamená, že nie sme jedineční a dôležití. Nie však dôležitejší ako niekto iný. – zdroj: Vladimír Červenák: Kombinácia arogancie a ignorácie je smrteľný elixir – článok v časopise Vitalita 9, september 2014

[2] http://www.scribd.com/doc/149198952/STRES

   http://danielmarko.blog.sme.sk/c/294979/Zabijak-kortizol-ovladnite-stresovy-hormon-a-ovladnete-svoje-telo.html

[3] Viete, že hnev je maskovaný strach? Hnevám sa na pôvodcu môjho stresu. Tiež tam môže byť hnev na to, že som dovolila túto situáciu a tiež sa hnevám na seba, pretože mi to ubližuje a neviem ako z toho von. Voľne preložené – bojím sa hájiť svoje záujmy, obávam sa následkov....

[4] Inštitút Virginie Satirovej

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?