Úvaha o starnutí

Autor: Helena Jakubčíková | 27.3.2015 o 12:00 | (upravené 27.3.2015 o 12:07) Karma článku: 5,24 | Prečítané:  839x

Ja osobne, keď som bola v puberte, som pozerala sa vek 25 rokov asi takto: „Bože, veď to sú starci.“. A neskôr som slovami básnika recitovala „Čo je to mladosť, 25 rokov – mlaď jará...“. A ešte neskôr, keď som sfúkla sviečky na torte ...

- - -

„Existuje jedna spravodlivosť. Všetci raz zostarneme a budeme vracať prvý groš.“ Toto som hovorila na našom tajči cvičení minulý týždeň. Jeden spolucvičiaci ma opravil. „Keď zostarneme, budeme ten prvý groš dostávať a nie vracať. Nedávno som hľadal znenie rozprávky o Troch grošoch a tam to bolo jasne povedané.“

Hurá! Tá rozprávka nie je úplne stratená. Trochu sme polemizovali a potom som mu dala za pravdu. Na systematické myslenie mužov ani zďaleka nemám :-) Ale na druhej strane, keď sa na to vracanie a požičiavanie pozrieme z viacerých uhľov, obe tvrdenia sú skutočné. Vracanie a prijímanie sa prirodzene prekrýva.

Závisí to od toho, ako si definujeme pojem "starnutie". Jedni vravia – starneme okamihom narodenia. Iní vravia, že okolo 20 – 30 rokov života sa regeneračné schopnosti tela spomaľujú a nastúpi nezvratný proces starnutia. Tí, čo už prekročili túto hranicu, sa na toto dívajú zas úplne inak.

Ja osobne, keď som bola v puberte, som pozerala sa vek 25 rokov asi takto: „Bože, veď to sú starci.“, aby som neskôr slovami básnika recitovala „Čo je to mladosť, 25 rokov – mlaď jará...“. A neskôr, keď som sfúkla sviečky na torte, na ktorej bola napísaná číslica 50, divila som sa, čo za zbytočný rozruch sa robí okolo tohto veku. Telom aj dušou som sa cítila mladá. Nič zásadné sa nezmenilo v tom, ako som vnímala samu seba. Akurát viac skúsenosti a o niečo triezvejší pohľad na svet :-)

Aj tu na blogovisku SME máme blogerov, ktorí sú dušou mladí, aktívni, zaujímajúci sa na život okolo nich. Telo možno už tak neposlúcha, alebo javí známky, ktoré vnímame ako fyzické formy starnutia. Avšak, ak mu venujem, tomu telu, dostatok pozornosti, tak mi bude slúžiť namiesto toho, aby sa stalo mojim pánom, bez ohľadu na počet vrások na tvári. Je na to jednoduchý recept: vhodný pohyb, strava, ktorá nie je jedom a záujem o život.

Keď sa vrátim k tej spravodlivosti, tak jedna predsa len existuje. Smrť. Raz neodvratne nastane deň, keď sa rozlúčime s týmto svetom a telo necháme za sebou – vrátené Zemi. Každý to máme inak. To, či odídeme ako nemohúci, životom sklamaný starec plný ľútosti, čo všetko nestihol, alebo s pocitom naplnenosti svojho života, závisí len a len na každom z nás.

Naša staroba je obraz nášho života. Jeseň života, ako so o starobe poeticky píše, je presne to isté, ako jeseň v prírode. Zbierame plody. Ako jablká napríklad. Môžu byť krásne, šťavnaté, ale aj nezrelé a dokonca červivé. Závisí od záhradníka.

V našich životoch máme toho najdôležitejšieho záhradníka. Seba. A na toho často zabúdame. Za záhradníkov nášho života sa hlásia davy ľudí okolo nás. So svojimi vlastnými úmyslami a plánmi. Dokonca nás presviedčajú, že sme už zrelí do starého železa. Bohužiaľ mnohí zástupcovia ľudí staršieho veku to potvrdzujú svojimi činmi a vyhláseniami (najmä ak ide o masírovanie verejnej mienky[1]). Pred pár dňami som videla videozáznam z hromadnej oslavy MDŽ. Uff! Celé zle! Avšak nie všetci ľudia po päťdesiatke stratili rozum a zmysel pre pravdivosť.

Za posledných pár desiatok rokov sa do popredia pretláča ideál mladosti. Prostredníctvom médií a kultu celebrít sa deformuje obraz o skutočnom ľudskom tele a hodnotách života. Vždy bola medzigeneračná hranica, ale teraz sú nožnice roztvorené na maximum. Aspoň tak to vnímam. Stratila sa proporcionalita medzi tým novým, čo prináša mladosť a skúsenosťami, ktoré prináša starnutie. Preto sa nedivte, že tí skôr narodení pijú plnými dúškami pozornosť tam, kde im ju dávajú. Sú odtláčaní na okraj spoločnosti a trápi ich smäd po uznaní, láske a prijatí. Ten smäd je tak veľký, že sa chopia toho ponúkaného pohára pozornosti oboma rukami a pijú plnými dúškami. Nevnímajúc, že v tom pohári môže byť aj jed.

Prečo je to tak? Cítim veľmi intenzívne, že sa stratila myšlienka troch grošov, kde ten prvý vraciame svojim rodičom, druhý požičiavame svojim deťom a až z toho tretieho žijeme. Je v tom hlboká symbolika. Nezužujme ju len a len na peniaze. Kolobeh grošov je totiž stály bez ohľadu na to, aké číslo v kalendári života odškrtávame. Je to kolobeh zviazanosti, vzájomného sa učenia a chápania zmyslu života. Poskytovanie si vzájomného rešpektu a pomoci.

Čim som staršia, tým viac a viac prichádza poznanie, že to aká bude naša staroba, nezávisí od spoločenskej dohody, či od veku, ale od každého činu, rozhodnutia, ktoré v svojom živote vykonáme počas celého svojho života.

 

[1] Prezentuje sa zgeneralizovaná predstava seniorov preferujúcich určitú stranu, až nekritické zbožňovanie niektorých politikov, ktorí ich zneužívajú na svoje ciele. Mečiar či Fico, a aj mnohí iní im podobní, vedia jednu dôležitú vec, ktorá funguje. Poskytovanie pozornosti. Naviac majú úžasný talent manipulovať s ľuďmi. Ľudia mladších ročníkov by preto dôchodcom najradšej zobrali volebné práva. Svedčia o tom mnohé emóciami podfarbené príspevky na nete. Pritom stačí málo a pritom tak veľa. Nebyť v antagonistickom vzťahu: staroba verzus mladosť a naopak. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?