Helena Jakubčíková
Idiot s Kitty
Idiocitita poniektorých tiež ľudí je fakt neskutočná. A idiota s ružovučko bielou plyšovou hračkou Hallo Kitty, ktorou máva z okna auta, nestretávam každý deň.
Som to, čo zo mňa spravili otec, mama a ja. No a samozrejme mnoho ďalších ľudí:-)A napokon v neposlednom rade JA:-) Zoznam autorových rubrík: Čudnosti prečudesné, Tretia alternatíva, Snové arabesky, Malé pohladenia, Murko a tí ostatní, Zápisky z ciest, Mačacím pazúrikom, Moje zlatíčka, Závoz alebo životná križovatka, Len tak, Profesionálna deformácia, Súkromné, Nezaradené
Idiocitita poniektorých tiež ľudí je fakt neskutočná. A idiota s ružovučko bielou plyšovou hračkou Hallo Kitty, ktorou máva z okna auta, nestretávam každý deň.
V poslednom čase som sa trochu viac začítala do komentárov k rôznym článkom. Nuž, musím skonštatovať, že nielen trochu viac, ale viac ako je zdravé. Prečo? Fascinuje ma obrovská miera netolerancie a sebastrednosti anonymných i neanonymných bojovníkov za tú svoju ako inak jedine správnu pravdu.
„Prestaň!" - jačí suseda na svojho psa. Ležím v posteli a prevraciam oči. Odpozorovala som, že jačí „Prestaň" pravidelne a často a ešte jačí pri športových prenosoch a v pár prípadoch, ktoré tu nebudem rozvádzať. Poviete si „No veď nech si jačí.", že? To si hovorím aj ja, ale dnes sa asi preliala posledná kvapka tolerancie. Nie jej, pani Jačavej. Mojej. Ona totiž jačí v mojej spálni.
"Keď budeš príliš ochraňovať svoje dospelé dieťa, zabrániš mu skutočne dospieť a stať sa zodpovedným" - písala som kamarátke s trablami s jej deťmi vo veku nad 20 rokov. Chcú, aby ich rešpektovala ako dospelých a zároveň sa o nich starala. To znamená robila im full servis, mama hotel - varila, nakupovala prala a hlavne sa na nič nepýtala. Chcú byť deti i nechcú byť deti. Riadny rozpor.
Tak toto slovné spojenie z nadpisu mi napadlo, keď som zložila telefón po márnom pokuse dovolať sa na zákaznícku linku T-Comu. Ospravedlnenie, že majú zaneprázdnených operátorov záujemcami o ich vianočné akciové produkty ma nenadchlo a totálne mi liezla na nervy otrasná hudobná produkcia pri čakaní kým sa nejaký operátor uvoľní. Pre zachovanie vlastného zdravia som ten hluk zložila avšak bez toho, aby som vybavila, čo som potrebovala.
Dnes ma vytočila Tatra banka. Za posledné tri mesiace tretí krát a najpikantnejšie, že stále v tej istej veci. Zas som dostala ubezpečenie, že všetko vybavia, že sa nemusím starať a spolu počkáme na ukončenie dedičského konania.
Stretli ste sa v Bratislave na Obchodnej ulici so ženou s cudzím prízvukom, ktorá pýtala podpis do petičného hárku na "hendykepované" deti? Podpísali ste? Ja áno, aj keď som si tísíckrát hovorila, že takéto neznáme aktivity budem ignorovať. A dočkala som sa aj náležitej "odmeny".
K napísaniu tejto malej úvahy ma inšpiroval e-mail od priateľky s predmetom "10 rokov nešťastia vo vzťahoch tak toto neriskujem!". Nebudete sa mýliť, ak odhadujete, že e-mail obsahoval plno krásnych myšlienok, prianí, lásky, virtuálnych objatí. Láska priam srší zo slov, obrázkov i krásnej hudby. A zrazu príde vytriezvenie - trest v podobe strachu. Ale prečo od priateľa?
Predstavte si situáciu, že ste starý človek. Idete k lekárovi, svojmu záchrancovi, ktorý si vás vypočuje, odporučí liečbu a dá si ju vami odsúhlasiť. To, že jeho návrh neviete posúdiť nechávam tento raz stranou. Pacient si v lekárni kúpi lieky a donesie ich lekárovi. Lekár zaháji liečbu a na konci týždňa prekvapenému pacientovi natrčí ruku - treba platiť. Pre niektorých podotýkam, že sme na Slovensku a pacient je poistený v zdravotnej poisťovni.
Ján Hanúsek, sa zastavil v pobočke banky. Bola to náhodná návšteva. Vedel, že už na neho čaká jeho nová zlatá privátna karta. Jeho privátny bankár Andrej ho už oslovil a dohodli sa na osobnom stretnutí, ktoré sa však malo konať až o týždeň.
Máte tiež pocit, že v inštitúcii, v ktorej pracujete, neťahajú oddelenia, odbory, divízie za jeden koniec, ale práve naopak?
Včera popoludní som sa vybrala relaxovať do viníc nad Pezinkom. Pred pár dňami som tam objavila jedno pekné miesto. Opustené, aj keď sa volá Vyhliadka. Poskytuje nádherný pohľad na Pezinok a široké okolie od Cajle z ľavej strany až po Bratislavu na pravej strane. Ticho je prerušované len vzdialeným monotónnym zvukom strojov (zberá sa hrozno) a sem tam salvou z policajnej školy. Inak len šum vetra, bzukot múch, ľahký tanec motýľov, šuchot padajúcich listov. Tešiac sa na oddych som stretla narušiteľov.
Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi dolami, kde sa piesok lial a voda sa sypala, spoločne nažívali dve malilinkaté kráľovstvá. Boli také malé, že ich kráľovské zámky sa o seba opierali múrmi. Boli tak malé, že mali spoločnú pokladnicu umiestnenú v tajných priestoroch Južného kráľovstva.
alebo radšej zbohom. Už nemáte silu mi zasahovať do môjho života.
Sudca Horvát vraj nemá morálny kredit na svoju stoličku. Jaj, ako ma pobavilo, kto to tvrdí:-))))