Helena Jakubčíková
Priateľstvo a domnienky
Všetok smútok a drámy, ktoré prežívame v našom živote, pochádzajú z toho, že si vytvárame domnienky a berieme si všetko osobne.
Som to, čo zo mňa spravili otec, mama a ja. No a samozrejme mnoho ďalších ľudí:-)A napokon v neposlednom rade JA:-) Zoznam autorových rubrík: Čudnosti prečudesné, Tretia alternatíva, Snové arabesky, Malé pohladenia, Murko a tí ostatní, Zápisky z ciest, Mačacím pazúrikom, Moje zlatíčka, Závoz alebo životná križovatka, Len tak, Profesionálna deformácia, Súkromné, Nezaradené
Všetok smútok a drámy, ktoré prežívame v našom živote, pochádzajú z toho, že si vytvárame domnienky a berieme si všetko osobne.
Koniec? Či opäť začiatok? Začiatok a koniec sú vlastne dva názvy pre jeden bod, jedno miesto, púhy okamih v živote všetkého - a teda aj človeka. Pretože medzi koncom niečoho a začiatkom niečoho iného nie je nič. Človek vylezie na kopec a uvidí pred sebou ďalší. Nechá za sebou starý kopec a začne sa štverať na ten nový. A kým na ten nový vylezie, musí, chce či nechce, prejsť fázou rozhodnutia, opustenia, zostupu a nového stúpania. Tak to ide celý život "z kopca a znova do kopca".
Starý život umrel. Nech žije nový. Február bol zvláštny mesiac. V jeho prvý deň som navštívila úrad práce a potom som nastúpila na odpočinkový režim. Pochovať "starý život" sa nedá len tak šmahom ruky a ani otočením sa minulosti chrbtom.
Naše svety sú na svetelné roky vzdialené. Konečne chápem, že je to prirodzené. Máme úplne rozdielny pohľad na život, úlohu v ňom, na to čo je správne a čo nie. Máme rozdielny pohľad na povinnosť, hlavne čo sa vlastnej osoby týka. Ja odmietam jej život a ona nerozumie môjmu.
Keď si pozerám svoje zápisky spred roka, som prekvapená, kade sa moje myšlienky vtedy uberali. Veľmi často som rozmýšľala o smrti, o strachu. Smrť som nespájala so svojou osobou. Bol to strach, čo ma mátal. Strach, že ráno vstúpim do matkinej izby a nájdem ju mŕtvu. Často to bola prvá myšlienka, keď som sa zobudila.
Raz som stála na železničnej stanici a cez plece jednému mladému mužovi som nazrela, čo to s takým zaujatím číta. Tých pár viet, čo som stihla zaregistrovať, ma upútalo a knihu som si kúpila. Dnes som ju dočítala. Dnes som čítala slová, ktoré sa dotkli hlboko mojej duše, lebo to boli slová, ktoré som práve dnes potrebovala.
Keď Anna začala akceptovať, že tá vyšinutá osoba, ktorá jačí a zúri, je tá istá osoba, ktorá miluje, až vtedy, veru až vtedy, vstúpila na cestu vedúcu k svojmu vnútornému pokoju.
Si smiešna, keď sa tak nadrapuješ v tom kolese. Lapáš po dychu a nevieš plávať! - posmech v hlase spôsobil, že dievčatku zamrzol úsmev na perách a radostné očakávanie pochvaly, veď sa tak snažila, zmizlo nenávratne preč. Zostala stáť vo vode po kolená a oči sa zaliali slzami, ktoré sa snažila skryť. Nemusela. Otec už na ňu zabudol a otočený chrbtom k nej, tak ďaleko na brehu, nemohol vidieť slzy sklamania a bolesti miešajúce sa s kvapkami vody padajúcej z mokrých vláskov.
Nedávno som absolvovala školenie efektívnej komunikácie. Dozvedela som sa, že správanie sa človeka k inému alebo iným sa dá v zásade zaškatuľkovať do troch kategórií: Rodič, Dospelý a Dieťa.
Stojím pred dilemou, čo je vlastne pomoc? Má zmysel pomáhať človeku, ktorý o ňu nestojí? Prípadne nestojí o formu pomoci, ktorú mu ja ponúkam. Zrejme nie.
Niekedy v máji to na mňa prišlo. V septembri vymaľujem byt. Nie, nie. V septembri DÁM vymaľovať. Myšlienka sa zrodila a čakala. Dni, týždne i mesiace ubiehali a myšlienka čakala. Niekedy bledla a niekedy sa znova rozhorela odhodlaním. Prikotúľal sa august a myšlienka začínala nadobúdať iný tvar. Určite vymaľujem.
Maľujem. Teda sa o to aspoň pokúšam. Izbu mám vypratanú. Všade chaos. V knižnici som našla papierovú krabičku s dvoma zápisníkmi. Čítam tie drobné písmená písané ceruzkou a spomínam si na dávno zabudnuté okamihy stratené v hĺbke času. Hľa, čo som tam okrem iných zaujímavostí, našla.
Napriek dobrému raňajšiemu štartu sa tento deň končí akosi divne. Ráno som plná elánu stretla pani, ktorá pod stanicou prosila o 5Sk. Vraj ju pustili z nemocnice a muž predal byt a... Úbohá pani, adeptka na bezdomovectvo, pokiaľ nepomôžu deti. Vraj sú.
Nedá mi ešte nepovedať pár slov na záver tejto mojej chudnúcej story.
Naj, naj, naj zmena stravovania. Napriek tomu, že som sa s elánom pustila do cvičenia, musím skonštatovať, že nové stravovacie návyky prispievali minimálne rovnakou mierou na mojom chudnutí ako samotný pohyb. Dokonca si dovolím tvrdiť, že viac ako rovnakou mierou. Vďaka zmene stravovania som totiž nedosiahla iba zníženie váhy. Niečo som síce stratila – najmä problémy s trávením, za čím mi naozaj nie je smutno. To, čo som získala neviem presne pomenovať, ale nový spôsob stravovania sa stal neoddeliteľnou súčasťou môjho životného štýlu. Aj keď dnes tak intenzívne necvičím, tak si bez problémov udržujem terajšiu váhu. A to vďaka stravovaniu.
Zo začiatku som s nádejou každú chvíľu stúpala na váhu a čakala zázraky. Tie sa však nekonali. Tak som naštvane milú váhu všetečnicu zašila do kúta, nech neprovokuje.
Bola som zdesená a rozhodnutá, ale ešte stále som nevedela, ako začať. Až raz ma moje kroky zaviedli do kníhkupectva a tam medzi zlacnenými knihami na mňa zvodne mrkala jedna útla knižočka. Nepamätám si jej meno. Už som ju darovala ďalej. V tej knihe šlo o to, ako pohybom predchádzať problémom v menopauze, ako si cvičením udržiavať pevné kosti a podobné dobre mienené rady pre tých skôr i ešte viac skôr narodených.
Číslo 44 znamená najväčšiu konfekčnú veľkosť, ktorú som kedy nosila. Číslo 38 je moja terajšia konfekčná veľkosť. Cesta od 44 k 38 bola relatívne dlhá, ale nakoniec vlastne nie márna. Známi, kolegovia, rodina sa ma z času na čas pýtajú ako som to dosiahla. Začnem teda od začiatku.