Helena Jakubčíková
Zodpovednosť - väzenská guľa na nohe
Veľmi dobrá kamarátka mi povedala: „Veď si sa sama rozhodla. Nikto iný. Nemôžeš obviňovať iných, že nie si spokojná.“
Som to, čo zo mňa spravili otec, mama a ja. No a samozrejme mnoho ďalších ľudí:-)A napokon v neposlednom rade JA:-) Zoznam autorových rubrík: Čudnosti prečudesné, Tretia alternatíva, Snové arabesky, Malé pohladenia, Murko a tí ostatní, Zápisky z ciest, Mačacím pazúrikom, Moje zlatíčka, Závoz alebo životná križovatka, Len tak, Profesionálna deformácia, Súkromné, Nezaradené
Veľmi dobrá kamarátka mi povedala: „Veď si sa sama rozhodla. Nikto iný. Nemôžeš obviňovať iných, že nie si spokojná.“
Kedysi, ešte si to pamätám, platili slová vyrieknuté. Nebolo treba klásť písmenka na papier. Stačilo potrasenie rúk a vzájomný súhlas. Dnes máme všetko na papieri a akosi ani to nestačí. Už tu nikto nič negarantuje!
Tie oči už niekde videla. Keď sa vzďaľoval, nejasne sa jej vybavil obraz malého hrdinu drmoliaceho za všeobecného uznania: „Dokázal som to.“
Malá dráma na tému trochu osobnú. Osoby a obsadenie tohto príbehu nie sú celkom vymyslené a príbeh sám sa zakladá na skutočnosti viac než je milé.
Ja osobne, keď som bola v puberte, som pozerala sa vek 25 rokov asi takto: „Bože, veď to sú starci.“. A neskôr som slovami básnika recitovala „Čo je to mladosť, 25 rokov – mlaď jará...“. A ešte neskôr, keď som sfúkla sviečky na torte ...
Na svete existuje jediná nespochybniteľná spravodlivosť. Všetci raz zostarneme a po čase odídeme. Keď sa tak stane, ostatnú po nás spomienky a naše životné skúsenosti. Ale len vtedy...
Samuel Johnson: Neexistuje priateľstvo bez dôvery a neexistuje dôvera bez integrity.
Idiocitita poniektorých tiež ľudí je fakt neskutočná. A idiota s ružovučko bielou plyšovou hračkou Hallo Kitty, ktorou máva z okna auta, nestretávam každý deň.
V príbehoch sa často vyskytujú čarovné názvy, zakázané slová alebo hrdinovia, ktorí majú svoje tajné mená. Tieto si veľmi dobre strážia, lebo ich robia neporaziteľnými. Ktokoľvek objaví ich tajomstvo, získava na vecami i osobami moc. V dnešnej dobe sa tomu hovorí: pomenuj svoj problém. Akonáhle to urobíš, získavaš nad ním moc a zároveň aj odpovede, ako vyriešiť. Niekedy ani nie je čo riešiť, lebo použitie toho správneho odklínacieho pomenovania, problém prestáva byť problémom.
Dostávate nezodpovedateľné otázky? Som na ne čoraz viac citlivá. Pripomínajú mi detstvo a nemožné situácie, v ktorých boli veľmi dôrazne požadované odpovede na otázky, na ktoré sa odpovedať nedalo.
Tretia alternatíva nie je ľahká cesta. Vyžaduje si celého človeka. Vyžaduje prinajmenšom trpezlivosť, odvahu, zameranie sa na cieľ, porozumenie, imunitu voči nepochopeniu okolia. Keď som sa s touto alternatívou prvýkrát stretla, nadchla ma. Keď som sa do nej zahĺbila, celé moje Ja sa búrilo voči niektorým myšlienkam, návodom a názorom.
Možno tým, že sama som účastníčkou príbehu, o ktorom tu chcem napísať pár viet, otvorili sa mi dvere do množstva veľmi podobných až identických príbehov. A je jedno, či sa tie príbehy odohrávajú na pracovisku v štátnom či súkromnom vlastníctve, škole, nemocnici, v rodine. Všetky majú spoločnú črtu. Neochotu pripustiť, že partner, kolega, nadriadený, podriadený, spoločník, proste ktokoľvek, má bytostné právo, aby sa tí druhí v spoločnosti k nemu správali ako k ČLOVEKU. Zabudli sme, že sme ľudia? Bytostnou povinnosťou všetkých členov akejkoľvek ľudskej skupiny je, aby sa správali k sebe a k iným ako ľudia vedomí si svojich hodnôt, vlastností, schopností, morálnych aspektov a schopných vidieť tieto hodnoty aj u druhých ľudí.
Dnes okolo obeda som sa vybrala na nákupy. Miesto konania: Tesco Pezinok. Čas: horúce poludnie. Chladný klimatizovaný priestor jemne schladzoval rozhorúčenú pokožku. Vybrala som si marhule a prechádzala som popri regáloch so zeleninou a ovocím, keď som zaregistrovala malý rozruch.
V poslednej dobe sa mi dostal do rúk román pre pubertiačky a zo zvedavosti som sa do neho zahĺbila. Majúc za sebou už aké také skúsenosti života som sa snažila vcítiť do kože mladučkej šestnástky, ktorá chcela zahodiť za hlavu svoj život z nešťastnej straty lásky. Hraničné emócie, hraničné rozhodovania. Svet čierno-biely. Všetko alebo nič:-)
V poslednom čase som sa trochu viac začítala do komentárov k rôznym článkom. Nuž, musím skonštatovať, že nielen trochu viac, ale viac ako je zdravé. Prečo? Fascinuje ma obrovská miera netolerancie a sebastrednosti anonymných i neanonymných bojovníkov za tú svoju ako inak jedine správnu pravdu.
„Prestaň!" - jačí suseda na svojho psa. Ležím v posteli a prevraciam oči. Odpozorovala som, že jačí „Prestaň" pravidelne a často a ešte jačí pri športových prenosoch a v pár prípadoch, ktoré tu nebudem rozvádzať. Poviete si „No veď nech si jačí.", že? To si hovorím aj ja, ale dnes sa asi preliala posledná kvapka tolerancie. Nie jej, pani Jačavej. Mojej. Ona totiž jačí v mojej spálni.
Sviatok zamilovaných bol pre mňa dlhé roky importovaným a hlavne komerčným a tým pádom mojou osobou úplne ignorovaným sviatkom. Až raz som začala hľadať v internetovských vodách pôvod tohto romantického pojašenia. Zvláštne kotrmelce v behu času, historické i menej historické, pretransformoval sviatok mučedníkov zo začiatku šírenia kresťanstva v Rímskej ríši do sviatku zamilovaných dnešnej doby rozšíreného v takmer každom kúte sveta. Začalo sa to niekedy okolo 200 rokov nášho letopočtu. Ale kým sa tam dostaneme najskôr skočíme v čase bližšie k nám do devätnásteho storočia.
Dnes som si v Tescu všimla titulok žiariaci z jedného časopisu: "Kedy tu budú roboti?". Ani som netušila, že na konci nákupu mi samotné Tesco odpovie: "Už sú dávno tu!"
"Keď budeš príliš ochraňovať svoje dospelé dieťa, zabrániš mu skutočne dospieť a stať sa zodpovedným" - písala som kamarátke s trablami s jej deťmi vo veku nad 20 rokov. Chcú, aby ich rešpektovala ako dospelých a zároveň sa o nich starala. To znamená robila im full servis, mama hotel - varila, nakupovala prala a hlavne sa na nič nepýtala. Chcú byť deti i nechcú byť deti. Riadny rozpor.