Raz, koncom jari, mi priateľkin priateľ zalichotil, že sa mu zdá, že som schudla. Na stehnách a zadku. Ó, bola som v siedmom nebi. Bol to prvý viditeľný výsledok. Myslím si, vtedy na tom malo svoju zásluhu moje naháňanie sa za vlakom. Koncom predchádzajúceho roku som čoraz viac a viac presedlávala na vlakové presúvanie sa do práce. Z domu na stanicu v mojom rodnom meste som sa však stále vozila autom, lebo nie a nie sa naučiť vyraziť z domu včas. Z tohto dôvodu som sa často dostávala do časovej tiesne, čo spôsobovalo, že v zime som musela z času na čas nechať auto na parkovisku a na vlakovú stanicu ísť pešo. Bolo to rýchlejšie ako oškrabať moje auto, z ktorého sa za noc stal ľadový palác, prípadne snehová homoľa. Brodiť sa snehom, zvládať zľadovatený chodník, ktorého jedinou snahou je podraziť nohy, zvádzať boj so studeným vetrom v zúfalej snahe dobehnúť na stanicu dostatočne čas, aby som mohla naskočiť na ten vyhliadnutý vlak, prinášalo svoje ovocie, ktoré som v zime ešte neoceňovala. Ako som už spomínala, naháňanie vlaku, v zime realizované len z čírej nutnosti, som tiež zaradila do svojho síce nie každodenného, ale viac menej pravidelného rituálu. To viete, rýchla 15 minútová chôdza s damoklovým mečom nestíhania posledného rozumného vlaku robia zázraky - pre moje stehná a zadok to platilo na sto percent. Mužská lichôtka zapôsobila tiež ako ďalší veľmi významný stimulátor. Vedela som, že som na správnej ceste.
Dva až tri krát do týždňa som vložila kazetu do videoprehrávača, vytiahla moju podložku a pustila sa do cvičenia. Núúúúž, veru veru, spočiatku to šlo riadne ztuha. Pneumatiky na žalúdku a bruchu robili svoje. Niektoré cviky som zo začiatku nedokázala správne zacvičiť. Kondička bola kdesi úplne umretá. Bolo ju treba pomaličky kriesiť a budovať. Sadnúť si z ľahu do sedu pri pokrčených kolenách bez švihu len silou brušných svalov bolo niečo nemysliteľné. „Čo sú to brušné svaly! Pánabeka, žiadne nemám!" Zdvihla som maximálne hlavu a trošilinku plecia. Sem tam som skúšala staré známe jogové cvičenia. Nič náročné. Pripadala som si ako tuleň. Ešteže ma nik nevidel. Mala som a mám šťastie, že mám pri cvičení súkromie. Len moje mačičky uvítali zmenu a snažili sa mi MOJU podložku uchmatnúť pre ich hry. Potvorky malé.
Každé ráno som si buď ešte v posteli alebo na podložke zacvičila zopár cvikov. Striedala som tie „dôchodcovské", pilatesovské i jogové. Dychové jogové ma naučili správne, respektívne správnejšie dýchať. Podľa toho, ako som sa zobudila a ako ma tlačili hodiny, venovala som tomuto rannému pohybu päť až desať minút. Čoraz častejšie som zapájala znovuobjavené brušné svaly a začínala som pociťovať prvé výsledky. S čoraz väčším elánom som cvičila a postupne som si vytvárala svoje vlastné zostavy podľa času, ktorý som mohla cvičeniu venovať a podľa náročnosti, ktorú som do toho chcela vložiť. Vykryštalizovalo sa z toho niekoľko obľúbených, ktoré si zacvičím aj dnes.
V práci som zdolávala tie schody. Uff! Po nejakom čase sa mi podarilo celkom svižne vyjsť po piate poschodie. No, svižne ako svižne. Na piatom som musela zastať a chytiť dych, aby som bola schopná sa dovyštverať na to cieľové šieste. Dlho predlho trvalo, kým som prekonala aj toto krízové piate. Niekde som čítala, že stačí denne vybehnúť raz do jedného či dvoch poschodí. Ja som zdolávala šieste poschodie aj niekoľkokrát denne.
Obľúbené biele nohavice, ktoré som dostala od priateľky na začiatku jari, mi zrazu začali byť voľné. Keď mi začali padať niže bokov (niekedy v lete), darovala som ich sestre. Veľkosť 44 začala pomaly ale iste miznúť v diaľavách. Nástupom leta nastala výmena šatníka. Nikdy som nemala zvlášť veľa vecí, takže to nebolo dramatické. Stále som sa však držala nohavíc. Na sukňu som si ešte netrúfala, ale na dovolenku som si už zobrala aj dvojdielne plavky. Len na okraj sa priznám, že som aj tak radšej nosila celé. Obe som kúpila tesne pred dovolenkou. Aprílový pokus s kúpou plaviek bola už len humorná spomienka.
Po takmer trojmesačnej stagnácii, keď neboli vidieť takmer žiadne zmeny na váhe, sa ručička tej zlomyseľnej potvory váhy začala posúvať preč od 70 kg rýchlejším tempom. Po štyroch mesiacoch a po návrate z fantastickej dovolenky som definitívne zaznamenala pozitívne, ááách ego hladkajúce, reakcie. Moje najženskejšie JA sa tetelilo blahom pri prijímaní lichôtok. Začínajúcu jeseň som vítala veľkosťami 42 a 40. Záviselo od kusu odevu a strihu. Zimný kabát som si síce kúpila ešte vo veľkosti 44, ale to hlavne kvôli sakám, ktoré obvykle nosím do práce. Zakrátko som pochopila, že som bola až príliš opatrná a kľudne som mohla kúpiť 42ku.
Samozrejme tento úspech nebolo len zásluhou intenzívneho hýbania sa. Podotýkam, že som sa pri tom hýbaní neštvala, ak teda vynechám naháňanie vlakov. Žiadne opakovanie cvikov do nemoty. Myslím, že ručičku váhy výrazne postrčila dole aj dovolenka pri mori, kde sme každé ráno vybehli na pláž si zabehať (ja teda len tak veľmi rekreačne) a zacvičiť si pred raňajkami. More, slnko, pohoda, plávanie, ďalšie športové aktivity, zdravé stravovanie a samozrejme aj psychická pohoda urobili svoje.
