Najskôr som vymyslela meno. Ako som už písala, bolo to veľmi jednoduché - čierny kocúr - jasný Muro. Murko, Muriček, Murisko, Zlatko, Miláčik. Za svojho života dostal ešte množstvo iných mien, podľa situácie. Pre svoju divokosť a nezávislosť si vyslúžil aj také mená ako Divoch, Potvorka (vyslovované s nehou v hlase). Nebadane sa stal vesmírom, okolo ktorého sa pomaly, ale isto začal točiť môj život. Ostrý pazúrik sa zachytil a Murko si ma nenápadne začal omotávať okolo svojej pacičky.
Skôr, ako som šla lámať lady u svojej mamy, som riešila veterinára. Žiadneho som nepoznala. V tom čase nebol internet plný dobrých rád. Vlastne žiadny internet nebol. Vedela som, že tento logistický problém musím vyriešiť skôr, ako oznámim rodine, že máme nového spolubývajúceho. Obrúsiť hrany. Presvedčiť, že je zdravý, čistotný a bezproblémový. Nikoho nebude ohrozovať na zdraví. Deti a hlavne rodičia detí sa nemusia obávať. Bolo mi jasné, že musím búrať staré zakorenené mýty.
Zobrala som telefónny zoznam a hľadala. Medzi štyrmi možnosťami som si vybrala veterinárku na druhom konci mesta. Niežeby tí ostatní sídlili ďalej, to nie. Stavila som na intuíciu. S výberom som sa trafila na prvý raz a hoci som to vtedy ešte nevedela, Bibiana sa stala Murkovou dvornou lekárkou. Treba dodať, že Murko neskôr zvyčajne platil tvrdou menou. Presne povedané pazúrikovou menou - bleskurýchlym zásahom do živého. Nemožno mu uprieť, že predtým vždy jasne, veľmi jednoznačne, dával najavo, že sa mu zasahovanie do jeho telesnej schránky maximálne nepáči. Ten prvý krát bol však ešte neskúsené trochu odrastené mačiatko, ktoré mi s dôverou ležalo na kolenách v čakárni plnej nervóznych vlčiakov. Keď si na tú prvú návštevu spomínam, tak už vtedy sa prejavovala jeho silná povaha. Tie veľké psy sa báli. Majitelia ich museli tlačiť k dverám ordinácie, za ktorými zrejme očakávali psie peklo alebo minimálne jeho obdobu. Mačku úplne ignorovali a tak isto Murko ignoroval ich. Neviem, či sa mi to len zdalo, ale mala som pocit, že keď sem tam zdvihol hlavičku pri rozruchu spôsobenom niektorým psíkom, tak akoby vyjadroval: "Čo jančíte? Takí veľkí a robia tu cirkus." Potom pozrel na mňa pohľadom, v ktorom nebol strach, s "Téda, mňau vrk, to tu musíme byť?" a otočil sa k milým hafanom zadkom. Labužnícky natiahol labku a prižmúril tie svoje kukadlá.
Nuž najťažší oriešok, ako som už párkrát spomenula, bola moja mama. Jej postoj k zvieratám mi bol úplne jasný. Bolo ho treba zmeniť. Do kariet mi nahrávala skutočnosť, že nebola doma a nemusela som viesť priamy a otvorený boj. To bola jasná strategická výhoda. Prezieravo som tiež nezvolila priamu komunikáciu - viedla by zrejme ku konfrontácii a ťažko povedať, kde by sme sa dostali. Moja sestra sa stala nárazníkovou zónou.
Alene som v telefóne po zvyčajnom "Ako sa máš?" nadšene oznámila "Máme nového úžasného spolubývajúceho. Je nádherný, čistotný a milý." Cez sestru som dostala suchú odpoveď - „Tá mačka musí do môjho návratu zmiznúť!" Ping-pong pokračoval. Informovala som, že Murko je zdravý a aké pokroky robí. Hlavne aký je čistotný, ako vie chodiť na svoj záchodík, ako sa krásne a nežne umýva. "Vôbec nesmrdí." - bol ďalší tromf. Alenu asi mačka celkom zaujala, lebo ona nemala námietky, ktoré som od nej, ako mamy svojich detí očakávala. Vďačím jej za to, že mama pri návrate netrvala na svojom úplne prvom vyjadrení. Chodila síce okolo Murka štítivo a snažila sa neprichádzať s ním vôbec do kontaktu, ale téma "kedy tá mačka zmizne" už viac nebola otvorená. Prezradím na ňu, že časom sa Murko stal jej miláčikom. Keďže boli doma spolu celé dni, zblížili sa a mama bola rada, že pri nej spáva v posteli. Priznať by to ale nepriznala. Aspoň vtedy nie.
Ešte pred návratom mamy domov, pevne odhodlaná, že si Murka obhájim, som začala zisťovať všetko, čo treba. Priaznivým riadením osudu som natrafila na knihu "Ja, mačka". Táto kniha mi na začiatok bola sprievodcom a učebnicou. Ešte predtým som však absolvovala prvú návštevu zverimexu. Kúpa prvého záchodíka a podstieľky bol úsmevný trapas. Prišla som do obchodu a nesmelo som požiadala o pomoc s vyriešením otázky, kde má mačka v byte vykonávať potrebu. Pozerali na mňa veľmi zvláštne. Nuž, ale nie každý zákazník vie presne čo chce, nie? Tak som im vysvetlila, čo sa stalo a že riešim otázku hygieny. Potrebujem to naj naj, aby námietka smradu bola v zárodku zažehnaná. Odišla som s plastovou obdĺžnikovou miskou čoby mačacím WC a vreckom hrudkujúcej a pachy absorbujúcej podstieľky. Bolo to omnoho jednoduchšie ako staré handry a novinový papier v lavóriku. Aj kocúrikovi sa nový záchodík páčil. Pánabeka, ako to majú terajší začiatočníci jednoduché. Zas na druhej strane sa nemajú na čom zabávať po rokoch, smejem sa v duchu.
Ostatné som sa musela naučiť metódou pokusov a omylov. Keďže som nikoho, kto chová mačku v byte, nepoznala, nemala som sa s kým poradiť. Ó, pardón susedia nad nami mali čiernu mačku. Aj som si myslela, že Murko je od nich, ale tvrdili, že nie. Pravdu povediac, nikdy ma ani nenapadlo ísť k nim po rady. Najlepším zdrojom informácií bola tá nová kniha. V prvých rokoch sa stala mojim dôležitým manuálom a radcom. Mám ju dodnes a sem tam v nej ešte zalistujem, keď sa niečo neočakávané objaví. A to už mám tých kníh podstatne viac.
Mali sme záchodík. Pribudli miska na vodu a tanierik na mačacie jedlo. Čo však taká mačka žerie? Chlieb zožral len v prvú noc. Salám mu evidentne nechutil, i keď v prvú noc ho spucoval. Skúšala som kuracie vnútornosti, mlieko, kuracie mäsko. Spočiatku to spapkal celkom vďačne, ale neskôr už nebol až tak nadšený. Objavila som mačacie konzervy a granule. Nejaký čas ubehol, kým som pochopila, že Murkovi zbytočne servírujem kuracie vnútornosti. Taktiež konzervy ho zaujali len spočiatku. Potom len vylízal šťavu a zvyšok nechal tak. Z Murka sa nakoniec vyprofiloval granulový kocúr. Nájsť správne granule tiež chvíľu trvalo. Murko bol a aj zostal špecifický stravník. K šťastiu mu stačili jeho granule a šunka. Neskôr, keď pribudli aj ďalšie mačky, ostal verný granuliam a ostatné mňamky sem tam síce ochutnal, ale najčastejšie ich zhnusene zahrabal. No, aby som bola presná naozaj ich nezahrabal. Do podlahy, či koberca sa to ani nedalo, ale jeho zahrabávacie gesto bolo úplne jasné. Keď som začala kupovať kvalitné granule, spotreba konzerv dosť klesla. Boli obdobia, keď som ich kupovala len občas. Neskôr som sa k nim musela vrátiť, lebo najmladšie mačky konzervy milovali a milujú. Ráno, keď som konečne otvorila oči, už prví vyslanci prichádzali a dávali najavo, že by som si mohla švihnúť, pretože oni už čakajú. Bojko sa prituľkal. Kubko s obrovskými očami plnými obáv, že by mal ostať hladný, mraukal „Poď, poď už! Nevidíš, že umieram od hladu?"
Murko sa na to díval z nadhľadu a veliteľsky žiadal svoje granule a samozrejme aj moju prítomnosť pri kŕmení. Tento zvyk mu zostal z prvého roka, keď bol ešte sám a trval na ňom. Rozmaznávaný miláčik. Veľmi mu padlo zaťažko, keď som neskôr delila svoju pozornosť medzi viacerými chlpáčikmi. Dodnes si pamätám, že som mu kupovávala také vitamínové myšky. Boli asi dva centimetre veľké - rybie, syrové. Každé ráno sme dodržiavali malý rituál. Hneď, ako spucoval svoje raňajky, čakal na vitamínovú myš a ja som potom odišla do práce.
Jaj, ale to som sa zatárala už do budúcnosti. Vtedy, v tom pamätnom októbri, sme mamu privítali dvaja. Murko so zdravorným preukazom dokazujúcim, že je zdravý a zaočkovaný proti všelijakým tým mačacím protivenstvám, zbavený blšiek, čistučký s nalešteným čiernym kožúškom. Kto by mu, povedzte, odolal? Veru veru, mama nemala šancu a neodolala. Pre mňa sa odrnul závoj pred zákrutou môjho života a nastal čas fascinácie skutočnou mačacou podstatou. Ach, treba doplniť, že aj čas búrania mýtov.
