Moja hebká biela srsť ešte žiari ako čerstvo napadnutý sneh,
ale moje labky pokryl už prach ciest.
Snažil som sa hopkať po cestičke k tebe
po cestičke z trávy i po cestičke skalnej, prašnej, osamelej.
Cesta dlhá sa vinie predo mnou
cieľ je v diaľke neznámej, ale chcem byť s tebou stoj čo stoj.
Hopkám smutný žiaľny, nikto nevie povedať mi
čo som spravil, keď nechal si ma v lese pod hviezdami.
Hopkám si v divočine neznámej, trávička mi pripomína koberec.
Nie som hladný, avšak smutný som: "Kde je tvoja náruč milý môj?"
"Prečo? Prečo?" - dumám dokola až si ma tichá smrť náhle zobrala.
Prečo som musel pozrieť smrti do tváre, keď som tak nežné mladé stvorenie?
Teraz ležím na okraji cesty, skončila sa moja púť.
Spoločnosť mi robí iba mihotavá zeleň roja múch.
Kde si milý môj? Pozri, môj hebký kožuch ešte žiari leskom
čerstvo padnutého snehu, avšak moje labky také už nie sú.
Pokryl ich prach ciest, keď hľadal som tvoje pohladenie.
Prečo? Prečo? Ani modré nebo nado mnou povedať mi nevie.
--------------------
P.S. Malý biely zajačik: "Prečo si, ľudia, obstaráte zvieratko na mazlenie a za kamaráta a potom ho pustíte vraj na slobodu. Nikto ma nenaučil, ako sa mám správať v lese, na lúke či ceste. Smrť stojí predo mnou a potichu sa chechce. Neviem, kto je a idem k nej s dôverou, tak ako som šiel k tebe, priateľ môj."