- - -
Barbara vstúpi do miestnosti a zdraví sa so všetkými. Z rohu miestnosti na ňu máva Dorotea. Snaží sa upútať pozornosť. Barbara ju už trochu pozná, preto sa nenecháva strhnúť jej požiadavkou: „Chcem, aby si bola tu pri mne. Teraz.“ Sú tam predsa aj iní, ktorým striedavo potrebuje venovať svoju pozornosť. Ale predsa sa pri nej zastaví a snaží sa pochopiť, čo sa jej snaží povedať.
Timea, ktorá sedí na stoličke pod oknom, zrazu vystrelí smerom k Dorotee: „Zase sa všetci točia okolo teba? Ukľudni sa. Nie si tu sama. Aj o ostatných sa treba postarať.“
Tie slová síce smerujú k Dorotei, ale Barbara vie, že ich mám počuť najmä ona. Mentálne zdvihne obočie a usmeje sa na Doroteu.
„Prídem neskôr. Počkaj.“
Dorotea sa ale nevzdáva a jasným gestom a upreným pohľadom vyjadruje požiadavku, že chce ísť na záchod. Cikať.
„Paráda“ – Barbara si vzdychne v duchu. „Čo z tohto zas bude?“
„Ingrid, idem s Doroteou na záchod.“ – Barbara volá na kolegyňu už preventívne, aby sa vyhla zbytočným komentárom.
„Prečo! Načo! Bola pred raňajkami.“
„Už zase. Dráma „cikanie“ je opäť tu.“ – zalomí pomyslene rukami v svojej mysli. „Že ich to ešte baví. No a čo, že bola pred raňajkami?“
„Čo si zase vymýšľaš?“ – Timea vyskočí a okamžite sa zapojí. Už sa zas schyľuje k mikrodráme. Aby toho nebolo dosť, Ingrid tiež dodá trochu podráždene „Len ťa chce využívať. Vymýšľa si. Už zas!“
Jesus, toto psycho je úplne na hlavu. Totálne kocúrkovo. Pre Barbaru nie je problém zobrať Doroteu na záchod kedykoľvek si povie. Je to predsa súčasť jej práce. A je to základný ľudský úkon. No a čo, že už bola pred hodinou! Tu to však evidentne problémom je. Je to ako beh škrečka v kolotoči. Dorotea sa pýta na záchod, zle je. Dorotea sa nevypýta a pociká sa, zle je ešte viac. Keď sa pociká, je obvinená, že to robí naschvál. Doroteino cikanie je proste TÉMA.
Medzičasom Dorotea vytrvalo ukazuje, že chce. Barbara sa rozhodne a berie ju dozadu. Keď by si vymýšľala, tak sa prevezú. No a čo! Pomôže Dorotei na záchod, ale ledva si tá sadne, už je tu Ingrid.
„To som zvedavá, či sa naozaj vycikáš?“ – vyhlási prísne. Dorotea sa len zarazene a zamračene díva. Nevydá ani hláska.
„Pri mne sa vždy.“ – Barbara sa už nezdrží komentára.
„To sa do toho len silí. Predstiera.“ – zaangažuje sa Timea s náznakom odsúdenia v hlase. Prišla tiež rýchlo skontrolovať situáciu. „Útočí na Doroteu, lebo na mňa si netrúfne?“ – prebehne Barbare naraz hlavou. Je tam predsa nová a asi nie je žiadúce, aby menila zabehané zvyky. Ktohovie?! Tá situácia je tragikomická.
Po chvíli sa ozve charakteristický zvuk. Dorotea ciká. Predsa. Barbara sa zamýšľa nad tým, či sa to vôbec dá predstierať. Možno majú jej kolegyne inú osobnú skúsenosť. Ktohovie. Obecenstvo sa rozchádza. Že by sklamané, že nemalo pravdu? A Barbare rezonuje v hlave nezodpovedaná otázka: „K čomu je celý tento cirkus dobrý?
- - -
Je to o nedostatku, o ovládaní, o strachu z bližšieho kontaktu, o udržiavaní si odstupu? A tá Dorotea je katalyzátorom (?). Žeby?.