Skúška odvahy

Autor: Helena Jakubčíková | 29.1.2017 o 9:10 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  52x

Tie oči už niekde videla. Keď sa vzďaľoval, nejasne sa jej vybavil obraz malého hrdinu drmoliaceho za všeobecného uznania: „Dokázal som to.“

Dívala sa do údolia, ktoré sa rozprestieralo pod terasou hotela. Zvažovalo sa voľne do diaľky. Šikmé lúče zapadajúceho slnka vytvárali plastický obraz krajiny. Žiarivé lány polí, siluety stromov dvíhajúcich sa nad húštinami oddeľujúcimi jednotlivé polia. Lesklá stužka rieky vytvárala kľukatý čipkovaný vzor. V zákrutách riečky boli usadené neveľké obydlia, kde sa určite ich obyvatelia už chystali k večerným aktivitám a k odpočinku. A v diaľke sa črtala silueta mesta. Štíhle vysoké budovy sa týčili k nebu, akoby sa ho chceli dotknúť. „Dotknúť sa nekonečna“ – zasmiala sa. Obzrela sa v zrkadle, vyšla zo svojej izby a odišla si sadnúť na terasu. Po ľahkom občerstvení sa chcela kochať krásou súmraku padajúceho na krajinu. Bola sama. Nemala chuť sa zoznamovať s inými hosťami. Zabalila sa do deky a pohodlne sa usalašila v prútenej záhradnej sedačke. „Čo tu vlastne robím?“ dumala. „Čo ma sem priviedlo?

 - - -

Ukrývali sme sa v húštine pichľavých kríkov. Tisli sme sa k piesočnatej zemi a sledovali sme piesočné valy, ktoré nás obklopovali. Všade bolo cítiť nebezpečenstvo. V rukách som zvierala zbraň. Napätie sa dalo krájať. Zrazu som zachytila pohyb vľavo za vzdialeným valom. Všetko bolo sivohnedé ako piesok pod nohami a najskôr sa mi zdalo, že sa hýbe celá vyvýšenina. Ale nie! Nad okraj sa prehupol čudný tvor s niekoľkými dlhými nohami. Všetci sme stuhli a namierili zbrane na tú kreatúru. Nesnažili sme sa zaútočiť. Vedeli sme, že naše šance premôcť ju sú veľmi nízke. Dúfali sme, že si nás nevšimla.

Počkali sme, kým sa nestratila z dohľadu a opatrne sme sa presúvali na opačnú stranu pozdĺž kríkov, ktoré nám poskytovali síce chabý, ale predsa len aký taký úkryt a maskovanie. Boli sme neveľká skupina piatich ľudí. Vracali sme sa z výskumnej misie do bezpečia tábora. Do súmraku tam musíme byť. Ak sa nestane nič neočakávané.

Duna pred nami zrazu explodovala. Bože, nie. Náš cieľ cesty bol už tak blízko, ale zrazu sa stal nedosiahnuteľný. Medzi táborom a nami sa z duny vynoril šedivý nohatý tvor a rýchlo sa presúval k nám. „Videl nás? Zomrieme?“ – vystrašený hlas malého muža mi zašepkal do ucha. Nechápala som, ako sa Ron vôbec dostal na túto pozoruhodnú, ale nebezpečnú misiu. Bol malý, guľatý a odvahu by ste v ňom hľadali márne.

Zrazu ten tvor zavrávoral.

„Utekajte! Rýchlo k táboru!“ – hlas zosilnený megafónom sa ozýval spoza húštiny vybiehajúcej na opačnej strane  duny. Ozvali sa výbuchy a svišťanie striel. Tvora to na chvíľu zastavilo. To, čo sme považovali sa jeho zrakové a sluchové senzory sa otočilo smerom k nečakanému hluku. Naši druhovia na ťažkých strojoch nám poskytli trochu času.

Neváhali sme ani chvíľu. Prikrčení k zemi sme sa rozbehli popri húštine smerom k bráne tábora. Bežali sme o život. Už som bola takmer pri bráne, keď vzduch preťal vysoký piskľavý výkrik plný strachu. „Pozrite, Ron!“ – zvolal ktosi. Otočila som sa a naskytol sa mi pohľad na Rona zmietajúceho sa na piesku v snahe postaviť sa na nohy. Zrejme sa potkol a skotúľal sa na otvorené priestranstvo. Zamreli sme. Aj ten tvor si všimol ľahkú korisť. Napriek paľbe našich záchrancov sa zložitým manévrom začal kotúľať k vydesenému chlapíkovi.

„Ron, clona! Použi clonu.“ – skôr som vydýchla, ako zakričala.

Zrazu akoby som ho počula. Akoby som počula jeho vystrašené myšlienky: „To nezvládnem. Bojím sa! Umriem, umriem.“  Paralyzujúci strach ho pripútaval k zemi a zabraňoval mu vyhrabať sa na nohy.

„To zvládneš! Vstaň! To zvládneš.“- kričala som spolu s ostatnými.

„Neboj sa, to zvládneš. Nevzdávaj sa!“

A zrazu, akoby ma počul, vyskočil na nohy a v rukách mal malú zbraň. Rozbehol sa k táboru a naverímboha vystrelil za seba smerom k tvorovi. Vyzeralo to, akoby sa priamo zo zeme vznieslo husté trblietavé mračno. Ron sa na chvíľu stal pre toho tvora neviditeľným. Mračno držalo tvar len krátko, avšak Ron získal potrebný čas, ktorý aj riadne využil. Letel ako strela smerom k nám, do bezpečia. Medzi neho a zmäteného tvora sa vrútilo obrnené vozidlo a výdatným dažďom striel ho donútilo k úteku.

Za zavretou mohutnou bránou sme potľapkávali a objímali ešte stále vystrašeného Rona a gratulovali mu k tomu, že prekonal svoj strach. Prekonať ten paralyzujúci strach vyžadovalo veľa odvahy. A on ju našiel. V tej vypätej chvíle ohrozenia života.  

Konečne nastal deň odchodu. Rozkaz na návrat domov bol prijatý so všeobecným nadšením. Domov. Na rodnú planétu. Preč od tej bezútešnej šedi, piesku a nebezpečných tvorov. Posledný nástup pred odletom bol trochu chaotický. Ľudia sa zbiehali a vytvárali skupiny. Vytvárali kratšie i dlhšie rady. Kráčala som krížom cez ten organizovaný chaos. Zrazu ma chytil za ruku malý Ron. Ó aká zmena! Jeho duch narástol. V jeho očiach sa zračila radosť. Nebolo v nich ani stopy po ustráchanosti a neistote. „Pozri.“ – žmurkol veselo a postavil sa na veliteľskú pozíciu na koniec neveľkého radu, ktorý tvorili piati ľudia. Uznanlivo som mu kývla. Nádhera. Taký krásny postup. Skúška odvahy priniesla svoje ovocie. Bude sprevádzať iných pri hľadaní zdroja svojej odvahy.

Keď som míňala ďalší tentoraz dlhší rad, nemohla som prehliadnuť takmer dvojmetrového chlapíka neohroziteľného zjavu na jeho konci. Aké bolo moje prekvapenie, keď sa zaň postavila moja kamarátka  Janka známa svojim láskavým a súcitným srdcom. Siahala mu ledva po lopatky. Zdvihla ruky so smiechom v očiach. Fíha? Takže táto skupina si pod jej vedením siahne na iné zdroje.

Už bol najvyšší čas sa presunúť k mojim zverencom. Boli zoradení do dlhého hadiaceho sa radu. Všetci už boli pripravení na cestu.

A už to tu bolo. Skupiny sa spontánne premiešali keď sme nastupovali do lietajúcich strojov. Všade vládlo nadšené vzrušenie. Dívala som sa cez oválne okno von a videla som, ako sa fantazijná scenéria cudzieho kraja mení pozvoľna na nebo, krajinu, mestá našej Zeme.

Dolu nás už čakali. Na vyhliadkovej terase bolo plno ľudí. Keď sme sa k nim blížili, nadšenie rástlo. Ľudia sa objímali, vítali, volali na seba. Sadla som si k jednému stolíku na okraji k trom ženám v strednom veku a sledovala som ten láskyplný virvar. Postupne dav ľudí redol. Zostala som pri stole sama. Mňa nikto nečakal. Dívala som sa na krajinu, ktorá sa pod terasou rozbiehala do diaľky. Polia, lúky, lesíky popretkávané riekou a cestami. Malé usadlosti, kde okná domov žiarili ako drahokamy vo svetle nízko položeného slnka. V diaľke sa črtali výškové budovy mesta. Modrá obloha sa klenula nad tým krásnym obrazom, pri ktorom mi srdce plesalo. Konečne doma.  

 - - -

Keď otvorila oči slnko už dávno zapadlo za obzor. Krajina pod terasou sa dala len tušiť v hustej tme. Hviezdy boli príliš ďaleko, aby ich svetlo preniklo až k zemi. Cítila nejasný smútok. Nerozumela mu. Cítila sa tak osamelá a pritom vedela, že nie je dôvod, že v skutočnosti nie je sama.

„Nie je Vám zima? Dáte si šálku horúceho čaju?“ – ktosi prerušil jej myšlienky. Zdvihla hlavu a pred sebou zbadala malého muža s okrúhlou tvárou. Usmieval sa a v rukách niesol podnos so spomínaným nápojom. S vďakou prijala čaj. Odkiaľ je jej tak povedomý? Tie oči už niekde videla. Keď sa vzďaľoval, nejasne sa jej vybavil obraz malého hrdinu drmoliaceho za všeobecného uznania: „Dokázal som to.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?